Začiatkom februára som sa mailom kvalifikoval na James skialpove sústredenie, ktoré prebehlo minulý víkend na Zamkovskeho chate. Ono to bolo minulý víkend, keď som začal písať tento článok, lenže už je júl. Takže prebehlo v marci.
Na prípravu nebol moc čas , pár Chopkov, pár Solísk, ale bieda. A týždeň pred tým som ešte aj ochorel , tak si hovorím, že idem na sústredenie, budem si chillovať a opalovať sa. Niečo ako Darina. Alebo Lujza.
Prepravil som sa ranným vlakom do Smokovca a tam hneď pic ho do Kuszmanna na kávu a koláč. Aj keď nerád, ale priznám sa, hore som išiel zubačkou, že využijem sezónku. Z hrebienka sa dalo šliapať na pásoch na Zámku. Jeden batoh plus jedna igelitka mínus sandále.
V čase o 14:00 dostávam informáciu, že moja ložnica ešte nie je pripravená, takže zapínam naspäť lyže a naľahko idem hore kuk smerom nová zlá Teryna. Počasie – nádhera, ani obláčik, ani vietor, ani Demänovka, ticho ako vo vákuu. Počúvam len techno-trance v podobe šúchania pásov na lyžiach, mmm ten zvuk, teraz v júli chýba, už sa neviem dočkať.
Míňam Terynu nič mi není, chytro si len premietnem možnosti, kam by sa dalo ísť ďalej, v ruke mám zeleného dolka, ten ide na všetko a ja idem na tutovicu Baranie sedlo plus Baranie Rohy.
Do sedla stretám zopár ľudí, hore som sám , dívam, dívam cez skalné okno – ok.
Nastoknem lyže, že sa trochu rozcvičim, zlyžujem plató ale v strmom žlabe 50m musím dať dole lyže, trčí skala. Pred sedlom červená sedma, vraciam do hry – zapínam lyže a lyžujem až k Teryne v super firne. V Hangu za tatrofku betónu a tobogánom až na Zámku.
V čase o 17:00 už dostávam ubytovanie a idem sa zložiť. V jedálni mi starší brčkavý pán pripomína Bohuša Štofana z knižky Extrémne lyžovanie, ďalej len Bohuš, vedúci zájazdu, tak sa prihovorím, že to som ja z HK Skoba, či také pozná. Že ne. Ale že ubytko mám s Filco Stanke a Robom Repkom. Dostali prezývku noční jazdci, lebo každý deň sa vracali o pol desiatej a odkladali sme im večeru. Dobre no tak zábava vypukla hej. Bohuš medzitým dal v nocľahárni, kam sme sa všetci nasáčkovali, dáke organizačné pokyny, čo ma moc nezaujímalo a považoval tento trip za zahájený. Čo ma zaujímalo, s kým pôjdem niekam hore zajtra. Medzitým sa organizačné pokyny zmenili na premietanie na meotári, čo ma zaujímalo.
Bohuš premietal svoje a svojich parťákov prvozjazdy z Lomničaku a z Ľadových doliniek a myslím, že Terianskej veže, už si to nepamätám, keďže tento článok píšem v júli. Následne prízvukoval, nech posielame svoje zjazdy, prípadne prvozjazdy jemu do WhatsAppu, aby ich publikoval a informoval vedenie Jamesu, čerpal financie na organizáciu takýchto sústredení. Vraj nech posielame aj do skupiny vo WhatsAppe, ale tam som ja ako Sneženka nedostal prístup.
Aha. Vtedy som si uvedomil, že som na zlom sústredení. Čakal som nejakých kombinézkarov a výkonnostných skialpinistov. Predsa na facebookovej stránke James písal, že vykoná skialp sústredenie a členovia reprezentácie majú hradené ubytovanie a stravu, ostatní len ubytovanie. Preto som tam aj išiel, však ubytko zadara. Ono sa jednalo o reprezentáciu, ale v extrémnom lyžovaní. Neskôr som to až pochopil, to len teraz píšem že aha.
Boli tam najväčší borci lyžiari, akých som kedy videl, zistil som že tam s mojimi 29 ročnými skúsenosťami budem asi najhorší lyžiar a zaostával aj môj tatranský miestopis, keď som počul o akých sedlách, lávkach, štrbinách žľaboch hovoria, bol som v z toho v kine. Cítil som, že som obklopený správnymi bláznami, ba ešte niečo viac.
Premietanie na meotári skončilo aplauzom, Bohuš oznámil vydanie svojej knihy o skialpinizme, ktorú by chcel dropnúť ešte tento rok a presunuli sme sa naspäť do jedálne.
Samozrejme zábava hej, gitara, klavír, spev, ja som poskytol len taký spevácky doprovod. Nebudem hovoriť, že keď som zistil, že tu nie sú žiadni kombinézkari, dal som si dve Demänovky a už som poskytol aj spev. Budem hovoriť ale, čo ma zaujímalo, že s kým teda pôjdem zajtra hore, ako som už hovoril. Jednalo sa o to, že pri speve som spoznal zúčastnených ľudí a veľmi zaujímavých ľudí. Niektorých som dovtedy sledoval len na instáči a niektorých som ešte len začal sledovať napr. Čiči z hôr: čau ja som Čiči z hôr, sérus ja som Vlado z Trnavy. Niektorých však už nenájde ani Google. Takým bol aj Juraj alebo Jano, obaja bytom Partizánske.
Vyzerali, že nepôjdu zajtra žiadny prvozjazd, tak som počkal kým čajka dospieva vokál v sprievode gitary a hovorím rýchlo lebo to tam revalo, že nazdar, no tak nazdar, mohol by som zajtra s vami niekam vyraziť atď a ráno sme už zase sedeli pri stole, ale že pri raňajkách, kde som ticho počúval a prikyvoval na všetko kam by sme sa vyštverhali. Ale to už bolo zrazu ráno a to mal byť nový odstavec.
Nevadí nový odstavec je, že zapíname lyže. To je aj tak najlepšie.
Plynulo stúpame, v Hangu pripíname haršajzne a razom sme na Teryne. Novej zlej Teryne. Tam sa pri kofole vedú debaty kam by sme sa vybrali. Kam by sa oni vybrali, mne to jedno ja idem všade s nimi. Ostatné partie idú bohvie kam cez Sedielko, Baraniu strážnicu, Ľadové sedlo atď. Analyzoval som dôkladne tieto stolové reči a rôzne diskrétne rozhovory, kde sú aké podmienky v žľaboch, pričom som tieto reči zosumarizoval a aj experimentálne overil. Na jar vo firnovej sezóne platí na výpočet podmienok v žľaboch jednoduchý vzorec. Slnko. Pokiaľ nebol nový sneh, ktorý by mohol byť problém a vietor, ktorý tento problém rozniesol na záveterné orientácie a odmyslíme si problém trvalo slabej vrstvy snehu lebo však je firnová sezóna tak už nám ostáva len slnko. Orientujeme sa podľa slnka. V tienistých najmä severných orientáciach vydrží prašanový sneh veľmi dlho, aj polyžovaný v dobrej kvalite. Naopak južné orientácie sa veľmi rýchlo natopia, ako prvé juhovýchodné. To znamená, že ráno je to betón, doobeda sa to natopí, super lyžovačka, poobede kaša, ešte celkom lyžovatelné a ako náhle svah zájde do tieňa do hodiny je to betón. Predbehnem, tak sme postupovali aj my. Ale nebudem predbiehať.
Vyrážame na Zadný Ľadový štít. Terén sa stavia, tak šuch šuch mačky, ľahké cepíny a štvornožkujem. Osvedčili sa mi dva ultraľahké skialp cepíny Black Diamond Venom LT, čo tu chcem touto cestou zdôrazniť. Je to veľmi stabilné a bezpečné za mňa. Vyšli sme hore, kuk Zadný Ľadový štít, Ľadová priehyba, počasie gýč, čas okolo obeda.
Výhľady od Kriváňa až Meďodoly. Čo ma ale zaujíma je jak toto zlyžujem, aj keď len dáka S4, ale morál mi nedáva skalná stena pod nami. Podľa mňa chalani si o mne mysleli, že sa tam seknem a skráčam to dole, tak Jano mi hovorí, že nech idem druhý, za Jurajom a on pôjde posledný. Juraj už je v polovici svahu na bezpečnej polici. Tak mením na gule, vyťahujem dva cepíny na zjazd a palice dávam na batoh. Jano hovorí, že to nie je najlepšia voľba, že lepšie bude len jeden cepín a jedna palica, tak mením na žaluď a schovávam jeden cep. Dobre šak našupu som spravil dva oblúky v tom 42°svahu, tak znova mením na zeleň a dávam dve palice a lyžujem si túto čerešničku jak červený kráľ. Chalani ale mali výhrady k mojej technike. Lyžujem od 6 rokov a naučil som sa prvýkrát v Tatranskej Lomnici, tak čo je viac. Vraj nerobím oblúk cez palice, a že musím hento a toto robiť, počúvol som ich rady, tak uvidíme.
Pomaly utíchajú naše bláznivé výkriky yeaaahh, yesss, jupííí z parádnej firnovej lyžovačky, keď sa snažíme kolmo traverzovať hneď popod masív Baraních rohov. Poznáte to, keď tlačíte do lyží, aby ste išli čo najviac po vrstevnici a mali rýchlosť a stále ťažisko len na ľavej nohe, až chytám kŕče a čakám len kedy to skončí. Guľové eso, jedno kolo stojím. Au. Stojíš ty, idem ja a dávame pásy, obedujeme, kecáme, chalani plánujú čo ďalej, je len jedna možnosť, lebo tá druhá je už otrepaná a ostatné nepoznám – Spišský štít cez Spišskú štrbinu, že S4+. Chill.
Pásy v kopci už kýchajú a tak vyskáču mačence a cepy. Kopkám si a zatínam, a tak stále dokola. Moja post choroba odznieva a všade som už prvý 100m pred chalanmi ako kedysi,keď som bol zdravý.
Krásny žľab asi kilometrový, 5-10 m široký v jednom mieste široký asi na dĺžku lyží. Ako zas toto pôjdem, ale však neriešim. Čakám chalanov asi v dvojmetrovej štrbine a robím im fotky. Inak to som nespomínal, stále som robil fotky, klasika.
Po hrebeni vystupujeme a ešte trochu doľava potom zase doprava, ale len pár metrov na Spišský štít. Počasie gýč. Ale to som spomínal.
Že : chalani idem prvý ok? Že ok. Ale máš dieťa? Mám a čo? Malo by sa niečo stať? Nemal by si ísť prvý. Ale idem prvý sérus. Extrém lyžovačka, čistá fantázia, nádhera, obtiažnosť tak akurát 45°. Akurát teda v zúžení popod Mačacou vežou hraním dole, lebo je to tu také úzke jak v Tŕnitej uličke, keď ideš ráno do Vrzukáča. Žľab sa zase vracia do normálu a čakám chalanov za rohom na bezpečnom mieste a sledujem zopár splazov, ktoré púšťajú dole. Bezvýznamné, je firnová sezóna. Počúvol som rady chalanov išiel som do oblúkov s vopred zapichnutou palicou a oblúk okolo palice a ďalšie a ďalšie veci. Cítil som sa lepšie, majú pravdu, je to také viac kontrolované, som pevnejší. Lyžujeme a čakáme sa, lyžujeme a sme dole,
klasika Teryna, kofola, zapíname, lyžujeme Hang, betonárka, tobogán, vypľutí sme asi 100m pred Zámkou, lebo zase je menej snehu, to slnko to topí jak zmrzlina v trnavskej Cremi, mm dal by som si. Poznáte to prídete na chatu a hneď tieto veci: zelená sedma, berieš tri. Ok beriem tri Demänovky a s Jurajom plus Janom pripíjame na brutálnu lyžovačku, akože fakt fakt mega deň. Ďakujem. Myslel som ale, že poznáte tieto veci, sušiť veci, vybaliť veci a tak. Večer zábava, gitara, klavír, spev, plány, reporty, premietania, diskusie, kopu zoznamení, rada na bare ako keď niekto dá tri esá po sebe a ty len čakáš kedy ideš.
Ako som spomínal, že nebudem predbiehať tak len tak hovorím, že doobeda sme buchli tú Ľadovú priehybu lebo bola akurát natopená, partie po nás už mali kašu, lebo je to južná orientácia. Potom sme dali Spišskú štrbinu, ktorá asi hodinu dve predtým vyšla na slnko a akurát sa stihla poobede natopiť, lebo je to severozápad. Ráno tam museli mať betón, povedzme že o jednej poobede to vyšlo z tieňa na slnko a natopené sme to lyžovali a po nás krátko partie už mali kašu a neskôr betón a tak stále dokola. Takže nech sa páči, na toto som prišiel ale toto sme už dávno vedeli.
Dobre vrátime sa na večernú Zámku.
Uvedomil som si, že som sa ocitol v skvelej komunite ľudí. Inak jednalo sa asi o 16 až 18 ľudí, čo sme tam boli na sústredení z ktorých asi 15 až 17 bolo v tej reprezentácii skialpovej, ja hovorím extrémneho lyžovania. Aj ja aj Bohuš Štofan sa trošku poutieral o kombinézkarov a výkonnostných skialpinistov, čo v našom svete skialpinizmu a jeho svete extrémneho lyžovania – vraj tradičného skialpinizmu, nemajú miesto.
Vrátim sa, Bohušova reprezentácia boli fakt borci, skialpinisti, lyžiari, ktorí sa venovali náročnosti a hodnote výstupov a zjazdov v Tatrách, ale aj vo svete. Tieto reportovali, publikovali, informovali o podmienkach v žľaboch, lavínovej situácii a tým prispievali k rozvoju tradičného skialpinizmu na Slovensku v podmienkach Jamesu, tak som už konečne pochopil o čo sa tu jedná na tomto sústredení. Ale o čo sa jej jedná: čajka pri gitare ťahá vokál a spievame Chinaski – Kláro. V tom prichádzajú noční jazdci. Reportujú svoj trip, hltajú svoju odloženú večeru a všetci ich otázkujeme a konfrontujeme, a tak proste skialpujeme. Skrátka boli niekde cez tri doliny a dva krát zlaňovali, jeden splaz, jedna zlomená split lyža a tak. Čajke sa o nič nejednalo a ideme spať. Ráno fajnovo raňajky, chystačky, vôňa skialpinizmu a… Lenže a čo? Všetci sa nejak šuchcú a ja za prvé nabitý z minulého dňa, za druhé post choroba preč tak chcem skialpovať čo najviac a hlavne stihnúť nejaký dobrý vlak domov. Hovorím chalanom že idem napred a hovorím si, že tresnem zatiaľ Žltú lávku a stretneme sa tam na svahu ako keby sa máme stretnúť niekde na Koske. No tak proste idem a ťahám krok, idú aj ostatné partie takže isto nikde nebudem sám. Preto som išiel sám do pravého žľabu do Žltej lávky.
Parádna cepínovačka hore tipujem tak 50° sklon, Venomy len tak spievali a ja tiež úúú. Hore som sa stretol s partiami zo sústredia a dole pekne širším žľabom naspäť do Malej studenej doliny S3, 40° pohodinda, úplné užívačky, vychutnávačky.
V ústí žľabu stretám mojich chalanov Juraja a Jana. Obúvajú mačky. Hovorím chalani parádička, kecáme, hovorím dajte si to v pravo tým strmším žľabom a týmto som bol dole a oni samozrejme naopak, načo by šliapali strmo hore a potom lyžovali lúku. Sú to členovia reprezentácie takže nečudujem sa, borci lyžiari. Ja sa lúčim a poberám sa traverzom do Priečneho sedla, že to si dám na záver.
Počasie stredne dobré, vlastne dobré len sa zatiahlo, vysoká oblačnosť. Firny parádne na pásoch som vyšiel hádam aj do polovice. Šuchnem mačence cepíny, skrátka som v depe. Motykujem to hore a tam sa kochám, fotím, volám. Cítim ten pocit vieš aký. A do toho mám pocit, že viem stihnúť aj skorší vlak než som plánoval, ale nechcem, aby skončil ten prvý pocit. Ten skončil volám Stanke a Agátinke decku malému, že sa vraciam. Zapínam lyže a. Počkaj tu ešte poviem že najťažšie na všetkom už keď všetko je tak je zapnúť lyže. Samozrejme skúsení vieme, že existujú viaceré techniky ako si v strmine zapnúť lyže, zapichnúť alebo vykopať a podobne, treba si to dobre natrénovať, načítať podmienky čo by bolo najlepšie. Dole parádne snehy, firny ako aj v Žltej lavke predtým, keďže sú to tienisté svahy tak logicky. Takú logickú lajnu som natiahol dole že až, vlastne až k Hangu, extrémna radosť, yeaaahh, yahooo a tak, šťastie level červená sedma na ruke. Potom samozrejme betón, tobogán, Zámka, k vodopádu dole a lyže na chrbát, utekám a trailujem dole s lyžami, kukám ľudí idú na zubačku dole, idem aj ja, šak sezónku zohrievam v rukáve. Stíham ešte Kuszmannov bazár, pistáciové oné kadejaké a doma sa stretám s rodinou. Agátinka už chrní a Stanke musím všetko rozpovedať tak si chytro niečo povieme, aby som mohol ísť už spať. Dnes žiadna gitara? Iba Stanka mi spieva do ucha že tento rok to bolo už naposledy.
