Článok písal Pavol.
Nelyžujem od malička. Okrem jedného lyžiarskeho zájazdu na gympli v Trnave, kde som sa viac naučil že v lyžiarke prepašuješ 2 plechovky, som na snehu stál prvýkrát pred tromi rokmi. A rovno na skialpoch. Bolo to také nepísané, nevyslovené pravidlo po tom čo sme sa s Emou dali dokopy. Ona bude viac chodiť na skaly a ja na lyže. Tri sezóny neskôr, a nejak som sa ocitol, že šlapem o piatej ráno za svetla čelovky s mojou výbavou za 400 eur z bazošu pod Matterhornom.
Sme tu počas lyžovačky, ktorá je aj našim ako sa to v mileniálskom slovníku nazýva “Baby moonom”. Teda poslednou dovolenkou predtým ako sa narodí prvé bábo. Ema je v piatom mesiaci a ešte sa jej dá pozapínať všetok goráč, páperky a zohne sa pri prepínaní lyžiarok. Len s dychom to už je ťažšie. Preto som sa v deň kedy oddychuje rozhodol vyšlapať a zlyžovať Breithorn. A to poctivo od kostola dole v dedine bez lanoviek.
Na tomto vrchole som už raz bol v lete 2022, kedy nás tam S. Krajňák vytiahol z Bratislavksého Upece dvadsiatich v štyroch lanových družstvách. Vedel som že technicky to náročné nie je, domáceho týpka som sa deň predtým opýtal ako je to s podmienkou a trhlinami. A počas toho ako sme lyžovali, sme s Emou aj volačo poaklimatizovali.
Trasu som si zvolil z dolného neplateného parkoviska v Cervinii, popod najväčšiu lanovku, kde som sa napojil na trasu pre snežné skútre a skialpinistov tzv. sebatrýzničov. Bolo to lepšie ako ísť po kraji zjazdovky, lebo aj napriek skorej rannej hodine to týpci ešte ratrakovali čo pri kilometráži akú tam majú tak klobúk dole, že to dávajú za jednu nočnú.
Prvý výškový kilometer ubehol s teplou kávou v termoske celkom rýchlo. No od tých 3000+ sa moje tempo začalo spomaľovať. Všetky “záchytné” body na trase predo mnou sa zdali dosť blízko, len cesta k nim trvala akosi dlho. Aj napriek tomu som bol o 9:00 na Testa Grigia, kde končí talianska lanovka a dá sa tam lyžovať celoročne. O 10 minút pristála prvá helikoptéra s bandou, ktorá trpela zrejme drogovou závislosťou na freštreku a o 15 minút aj prvá lanovka. Ja som zatial prihodil jednu vrstvu a roztopil zamrznutú snikersku v ionťáku. Šlapal som už štyri hodiny.
Popri celkom silnom vetri a s častejšími prestávkami som to za hodinu dotiahol ešte na Klein Matterhorn, čo je najvyššie položené miesto v Európe odkiaľ ide lyžiarska trať. Okrem toho je tam nejaká nóbl reštika, ľadové sochy, veľa Japoncov a žien čo sa fotia vo froté chlpatých kabátoch. Príde mi to niečo ako Hrebienok na steroidoch. Tam som sa poprezliekal a začal som čakať. Dohoda s manželkou bola taká, že ak nikto nezačne do 12:00 šlapať po ľadovci, tak to otáčam a idem dole. Dáva to zmysel, keďže lavínový vyhľadávač správne funguje len vtedy, keď ťa má kto vyhladať.
Počas toho ako som tlačil bez mála meter a pól dlhú Kmotr kabanos klobásu som zazrel ako zábranu preliezajú dvaja sebatrýzniči. Tak som sa snažil rýchlo dojesť a ešte hodiť na seba cez lyžiarky sedák, keby sa náhodou bolo možné k nim naviazať. Pokiaľ som to dokončil, preskočila ešte jedna dvojica, ktorá ich rapídne dohnala a predbehla. To už som zábrany preliezal aj ja.
Ľadovec je tam vážne v dobrom stave, takmer vodorovný kilometer, v ktorom bola v lete jedna malá trhlina. Teraz bol všetok sneh vyfúkaný až zľadovatelý, aj keď na pásoch sa išlo veľmi rýchlo. Takmer som dvojicu dohnal. Potom prestalo fúkať a ja som sa musel povyzliekať lebo som zdechýnal od tepla, jesenné otužovanie ma aj nejaké nevýhody. Rýchlejšia dvojka si dávala vrcholový hrebeň na pásoch čo bol pre mňa iný vesmír. Ostatní si spravili depo a nahodili mačky, tak som spravil aj ja. Keď som tam sedel videl som taký zvláštny optický úkaz. Mont Blanc a Grand Combin sa zdali omnoho bližšie ako pred 2 dňami. Neskôr som sa dočítal že sa to deje, keď je bezvetrie a vo vzduchu nie sú mikro čiastočky ľadu, ktoré rozptyľujú svetlo.
Na mačkách som sa cítil bezpečnejšie a pomaly som šlapal posledných 200 výškových. Medzitým zlyžoval prvý taliansky pár a keď mi týpek hovoril ako hore fúka, bolo vidieť že má okolo 60-tky, kompletne opálený ako keby je hore už dva týždne, so žltými zuby, jak keby si kefku zabudol doma. Potom schádzala aj dvojica vodca-američanka na mačkách. No a to už som paličky menil na cepín a čakal ma posledný výšvih. Vrchol budem mať úplne pre seba, nikto iný v ten deň nešiel.
Nadmorská výška dala zabrať, hlava ma síce nebolela, ale každých 10 krokov som si musel na 10 sekúnd oddýchnuť. A tak som si počítal do 10 aby som zostal mentálne v strehu a neupadal morál. Postupne som tých krokov vedel spraviť 15, potom 20, potom 25 a zrazu som sa ocitol na vrchole. Nebol tam žiaden kríž ani soška, len kopec už daľej nepokračoval. Fúkalo ako hovoril týpek, ale nebolo to také hrozné. Dal som dole rukavice, vytiahol foťák a spravil 3 fotky. Potom batéria zamrzla. Bolo presne 14 hodín, ideálny návratový čas.
Zostupovalo sa s úplnou ľahkosťou. Trochu som mal problémy s lyžovaním po vyfúkanom ľadovci, keďže bol plný mini závejov, cez ktoré sa nedalo preraziť lyžou, len ich obísť. Po rovinke sa mi už motali lyže do seba a spomenul som si na svokrovu radu, že som mal dávno začať chodiť na bežky. Potom ako som preliezol bariéru ma čakalo “len” 13 kilometrov červených zjazdoviek. V meste ma už čakala Ema, ktorá si myslela, že to zlyžujem ako ona za 20 minút. No nejako som sa dotackal na parkovisko po vyše hodine. Kde ma čakala najväčšia lekcia, a to že manželke nestačí dať len dvakrát o sebe vedieť za deň, keď šlapem niekde sólo.
Rekapitulácia. Breithorn Západný vrchol 4165 metrov n. m., 32 km vzdialenosť, 2230 m prevýšenie, 11 hodín čas aj s prestávkami. Liter a pol ionťáku, káva, tyčinky, klobása s chlebom. Dynafit one u lyžiarky, K2 shes back lyže. Vhodné pre začiatočníkov, aj keď na horách vždy podmienka určuje obtiažnosť.
