Po minuloročnom úraze kolena som bol v Tatrách iba raz, na Jamese na Popradskom plese. Ďalej ako na hang v Zlomiskách a rehabilitačných prechádzok okolo plesa som sa za týždeň nedostal. Tatry sa pre mňa na rok zatvorili. Na skalky som chodil sporadicky, opatrne s obavou o koleno.
V sobotu mi volal Dano „ Počul som, že v stredu nerobíš a ideš s nami do Tatier, vyliezť si cestu Človečina na Kôpky. Jednu noc prespíme na Popradskom plese a večer domov“ Hovorím si, je to odistené, keby som mal niečo s kolenom ľahko zlaníme, tak sa sľúbim.
V utorok poobede nastupujeme do auta v zložení Stano, Dano, Marián a ja. V aute sa dozvedám, že máme nahlásený aj vývoz na chatu. Paráda. Teším sa , že pošetrím koleno, no radost som dlho nemal. Pri pohľade na Kriváň si spomínam aký nástup vedie pod Kôpky do Dračej dolinky. Chalani ma ukludňovali, vraj pri najhoršom máme v lekárničkách určite nejaké Šmakocinky od bolesti.
Po výdatných raňajkách vyrážame kolmo hore. Mne so Stanom sa šlape dobre, skalkárskejšej sekcii našej partie to ide trochu horšie, ale po dvoch hodinách spolu prichádzame pod nástup a už z diaľky sa na nás odrážajú striebristé odlesky borhákov z prvej dĺžky.
Mám tú česť naliezať prvý. Síce v prvých metroch trošku váham, no rýchlo sa do toho dostávam. Za mnou lezie Stano a nasledujú nás Marián s Danom. Cesta vedie peknými platňami vyrovnanej obtiažnosti od spodku až po vrchol. Stačilo nám 15 dlhých expresov a 2 malé frendy.
Po dolezení na vrchol si so Stanom užívame výhľady do doliny, márne sa snažíme nájsť na oblohe aspoň jeden mráčik. Počasie ako stvorené na deň v horách J. Na predposlednom štande sa čakáme s Danom a Mariánom a spolu úspešne zlaňujeme dole.
Zostup koleno zvládlo na jednotku, len skalkárom robil mierne problémy. Nakoniec sa však po pár desiatkach minút stretáváme na Popradskom plese pri pive a spálený po celom dni na slniečku valíme domov.
Komentáre