Tatranská Haute Route

„Tak čo, budúci týždeň ideme?“ pýta sa ma Tomáš na schôdzi. Matne som sa začal rozpomínať na akciu ktorú sme dohodli ešte niekedy dávno minulý rok. Uf, tak z tohto sa nevyzujem, hovorím si. „Jasné, ideme!“, odpovedám odhodlane. Plánom je prejsť dolinami a sedlami Vysokých Tatier z Popradského plesa až na Brnčalovu chatu a podľa možností sa počas prechodu nedoraziť. To nakoniec môže byť väčší problém ako zvyčajne. Na schôdzi sa dozvedáme hororové príbehy zo severných dolín, neriadených pádoch do Gerlachovských spádov či lavín. Ako keby nestačila naša vlastná predstavivosť. Termín prechodu padol na utorok a stredu. Cez víkend bolo gýčové počasie. Na pracovný týždeň hlásia meteorológovia presný opak. Nevadí, zabojujeme.

V pondelok poobede sme vyrazili z Trnavy smer Štrba. Keďže si treba výlety vychutnávať, zastavili sme sa na večeru v Liptovskom Mikuláši. V Štrbe nasadáme na zubačku a zo Štrbského plesa šliapeme na Popradské pleso. O hodinku už na chate v jedálni rozoberáme taktiku. Spať ideme skoro.

Deň prvý

Ráno nás privítalo slnkom a bezvetrím. Balíme všetko vybavenie. Váha batoha neakceptovateľne zatlačí do chrbta. O pol ôsmej už šúchame prvé metre do Zlomiskovej doliny. Musím povedať, že lepší sneh sme si želať nemohli. V nižších polohách bol zväčša tvrdý firn, vo vyšších obohatený o prachový poprašok.

Zlomisková dolina, v pozadí náš prvý cieľ Východná Železná brána

Po vyškriabaní sa do Železnej brány nás čakal prvý výhľad na sever. Dobre sme ho poznali z nákresov. Dohodneme sa, že po úvodnej pasáži začneme hneď traverzovať doprava. Rovno pod nami je totiž vysoká stena obávaných spádov. Viditeľnosť je dobrá a tak ideme do toho. Svah vyzeral zhora fantasticky. Zatočený žľab končiaci širokým plató. Tomáš začal prvý oblúk a zastavil. Rozmýšľam čo sa deje, ale jeho volanie „nejde mi zatočiť doprava“ ma ukludnuje. Budú to len staré výhovorky z jeho snowboardovej minulosti. Keď zmizne za hranou, som na rade ja.

Vo Východnej Železnej bráne

Prvé oblúky tiež neboli ukážkové, neskôr sme sa však obaja rozbehli. Stretli sme až vo vrcholovej pasáži Litvorového žľabu, ktorým sme mali zlyžovať do Kačacej doliny. Bol pokrytý ľadopádom a vyčnievajúcimi skalami. Trasa nebola zjavná, pretože sa terén zalamoval a nevideli sme za horizont. Opatrne sme sa teda začali na hranách spúšťať aby sme nezišli do nebezpečného terénu. Keď sme sa už stretli v ústi Kačacej doliny a obzreli za seba, uvideli sme mohutnú hradbu spádov a na ne nadväzujúcich štítov. Naozaj krásny pohľad.

Selfie s Gerlachovskými spádmi

Dlho sme sa však nekochali, čakala nás ešte dlhá cesta, zhruba ďalších 700 výškových metrov do sedla Prielom. Počasie sa už počas zjazdu začalo meniť a zo slnečného bezvetria sme behom pár minút boli v hustej hmle, vetre a snežení. Klasika. Pomaly sme stúpali Litvorovou dolinou, kde ma však úplne vyplo. Nič sladké sme dovtedy nezjedli a ani tlačenku, ktorú som mal na raňajky, nám športoví tréneri neodporúčali. Jedna zmrznutá tyčinka, z ktorej sa nedalo odkusnúť však situáciu rýchlo napravila. Cesta k príhodne nazvanému Zmrznutému plesu už prebiehala vo fujavici, v ktorej sme miestami strácali orientáciu. Až hore sme zistili, že sme stúpali vedľajším žľabom, ktorý sme museli kvôli veľkému sklonu vyšliapať štvornožky. Hore, sa nachvíľu mraky rozostúpili a uvideli sme Poľský hrebeň. Už nám zostáva iba kúsok. Výšľap do Prielomu, prebehol v eufórii a skvelej nálade i keď sme už túry mali plné zuby.

Pod Prielomom

V sedle sme si napriek zlému počasiu podali ruky, sadli a užívali pohľad na juh. Netrvalo dlho a drkotajúce zuby nám túto momentku ukončili. Zjazd do Veľkej Studenej doliny sme si tentokrát naozaj vychutnali.

Prielom

Deň druhý

Pred chatou nás čakali záveje čerstvého snehu. Od rána sme zo snehu nemali dobrý pocit ale išli sme si pozrieť situáciu vyššie do doliny. Pod Ostrým štítom a Širokou vežou sme už dodržiavali dlhé rozostupy, napriek tomu pod Tomášom vznikla trhlina, ktorá nakoniec uvoľnila splaz snehu. Zastavili sme pod ústim žľabu vedúcim do Priečneho sedla, vyzuli sme lyže, vypili čaj.

Pod Širokou vežou

Za rohom sa žľab letmým pohľadom javil vyfúkaný, čo by nám umožnilo prebehnúť po tvrdom firne popri skalách. Prvé metre však ukázali opak. Tomáš skončil v meter hrubom vankúši prachového snehu, ktorý na mieste zúfalo pridržiaval rukami aby na nás celý nepadol. Stačilo. Tu sa naša Tatranská Haute Route končí, zhodneme sa. Aj keby sme sa cez Priečne sedlo bezpečne dostali, čakalo nás ešte Baranie sedlo a Fľaška nad Brnčalkou, kde by to už tak dobre určite nedopadlo. Nevadí, Tatry tu snáď budú aj o rok. Zostup sme viedli do žľabu medzi Streleckou a Žltou vežou. Z blata do kaluže, hovorím si, keď vidím kde sme sa ocitli. S malou dušičkou som spravil prvý oblúk, ktorý sa v momente skončil spustením malej lavíny. Po vysypaní prachového snehu to už šlo ako po masle – resp. po firne. Za pár minút sme už drali sklznice na posypanom chodníku v Starom Smokovci.

Týmto článkom sa chcem poďakovať Tomášovi za spoločnosť na tomto podujatí a za všetky dobré rady, ktoré sme pred výjazdom dostali. Budúci rok to už dáme celé.

Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

imgp6091 obrazok_121 obrazok_061 dsc08793 p1170246 OLYMPUS DIGITAL CAMERA dscn1255 IMG_4456

Archív