Ako lano skoro v batohu zostalo

To je taký makač, ten Rasťo, šľape ako „dobre namazanej stroj“ a ja za ním fučím ako stará lokomotíva. Darmo, v podstate všetko prešľapáva on. Guľový sneh nám dáva zabrať a keď sa po kolenách konečne dostaneme do Rumanovej dolinky, je čas na zhodnotenie.Snehu po k…., resp. nad kolená, východná stena Vysokej je ešte stále relatívne ďaleko a Motyková cesta plná snehu, žiadny sľubovaný ľad atď…. Proste výhovorky…

Je 9 hodín, krásnu trojhodinovú rozcvičku máme za sebou, teraz už len zísť späť pod Tupú. Nastupujeme do Puškášovho rebra, nič ťažké, ale zato neskutočne dlhé. Aj preto lano a ostatné inštrumenty zostávajú v batohoch. Aspoň si môžeme užívať pocit voľnosti, ktorý kazia len plné ruksaky. V podstate sa celé rebro lezie po trávnato skalnatých žliabkoch, na ľavo či na pravo od hlavného rebra, v hornej časti sa lezie priamo rebrom. Čím sme vyššie, tým je sneh horší a skaly sú ním viac oplácané, takže treba čistiť skalu. Cesta vedie priamo na vrchol, tu nás konečne čaká slnko.

Čas máme celkom dobrý, takmer taký ako mal pán prvovýstupca (tiež to liezol sólo), nezostáva nám nič iné, len veriť, že mal lepšie podmienky J. Celú dobu mám pocit, že sme v doline prví, čo tu po trojtýždňovom snežení niečo liezli. Prešliapaný nebol ani zostup z Ostrvy.

Večer čakáme posily, má prísť Stano s Martinom. Medzičasom sa už poriadne ochladilo, teplomer ukazuje -15°C. Po večeri sa dozvedáme,  že Tomovičovci zostávajú, pre problémy s autom, v Hybe. To nám je ľúto, škoda. Sobotu ráno vychádzame za šera, tak aby sme akurát za svetla začínali liezť. Výber padá opäť na Tupú, keďže chceme stihnúť večerný vlak do Trnavy. Ale aspoň trochu sa hecneme a vyberáme cestu v zadnej časti Tupej, zatiaľ sa nevieme rozhodnúť,  ktorú z poľských ciest „Tupa Blada“, alebo „Tupa Fiesta“ si dáme. Nejako to skombinujeme a spojíme obe tieto cesty, najskôr Bladou a potom pokračovať Fiestou.

Nakoniec z toho bola pekná vyrovnaná cesta tak za 4. Opäť to skúšame bez lana. Prvé tri dĺžky po trávach bez väčších problémov zvládame, aj keď je to o poznanie strmšie lezenie ako včera v Puškášovi. Potom však nasleduje čisto skalný úsek, kde už lano ide z batohu von. Po pár dĺžkach sme na samotnom rebre a súčasne lezieme na vrchol. Cesta vlastne končí v Lúčnom sedle, na vrchol Tupej sa nám šliapať nechce, a tak Rasťo navrhuje zísť na magistrálu a potom do Ostrvy. Sprvu sa nám tento nápad páči a šlape sa dobre, no keď prídeme na neprešliapanú magistrálu, smiech nás prejde. Utešuje nás, že je jedno kade by sme šli.

Počasie je stále pekné a dnes už sa to v dolinách hmýri ľuďmi, aj v Tupej je, podľa knihy výstupov, okolo 20 ľudí a všade neúrekom lyžiarov. Aj pri takomto množstve snehu boli zlyžované veci ako centrálny žľab z Vysokej, alebo žľaby v Prednej Bašte. Závidel som im, ale my sme si tiež super zaliezli…

 

 

Komentáre

Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

5.7_jano dsc01347 27 p1010043 p1120421 fotografia1544 11032010493 IMAG0602

Archív