Super easy, super fun
Aneb Patagónia očami lezeckých smrteľníkov
Rebeka
Často si zvyknem vravieť: bacha na to čo si želáš– lebo raz sa ti to môže naozaj splniť. Väčšinou spôsobom akým to vôbec nečakáš. A moje 9 ročné ja, ktoré na dvojstránke v učebnici zemepisu pre tretí ročník, v pravom dolnom rohu uvidelo obrázok Torres del Paine a osudové slovíčko PATAGÓNIA naozaj netušilo do čoho sa tým želaním púšťa…
V ten moment som si niekde v duchu silno zaumienila, že sa raz do Patagónie pozriem. Nech to stojí čo to stojí. Roky plynuli, začala som liezť a hltajúc všetky lezecké prednášky a články som začínala chápať, že Patagónia nebude miesto pre mňa a moje priemerné lezenie… A s prirodzenou, no trochu trpkou pokorou som ju označila za lezecky nedosiahnuteľnú.
Až kým mi raz na jeseň nezavolalo neznáme číslo.
„Čav, tu Aďo Haršány, nechceš ísť s nami do Patagónie?“ „Eeeeeh, čav nooo…to je pekné, že mi voláš, ale to si sa asi pomýlil… Ja neleziem také bomby.“ Načo sa mi dostalo odpovede s vyrovnanosťou Budhu: „To je v pohode, ani my nie…“ Na konci telefonátu sa počujem povedať: „Tak fajn, to by asi šlo… ozvem sa,“ a zavesím. Od tejto chvíle som začala silne pochybovať o svojom zdravom úsudku. Ja a do Patagónie. Ešte k tomu s neznámymi ľuďmi! Aďa som si síce dobre pamätala z jedného obzvlášť vydareného večera na Brnčalke pred pár rokmi, no táto skúsenosť sa obmedzovala len na podzemné priestory chaty a barový pult. Lezecky sme sa nikdy nestretli. Vedomie, že Aďo je reprezentant v paralezení mojej neistote tiež veľmi nepomáhalo… Jeho brata Jana a Tomina som pre istotu nepoznala vôbec. Niečo mi však šepkalo, že si budeme rozumieť. Najmä po tom, čo som u Aďa na záchode našla Horolezca a knižku od Douglasa Adamsa. To bolo počas nášho jediného teambuildingu a zoznamky pred odchodom v jednom. Túto udalosť sme poňali maximálne seriózne a mala nás pripraviť na drsnú patagónsku realitu. V arktických decembrových podmienkach sme vyliezli pár ciest na Medveďke a podľa videa na YT „Improvizovaná záchrana Straussovou metódou“ sme nacvičili riešenie rôznych kritických situácií. Na to najťažšie ma však táto akcia nepripravila vôbec. Cestovanie a bary v Chalténe.
Premýšľam, ako najlepšie vystihnúť nový spôsob cestovania ktorý mi ukázali chalani a ktorý sa začal už v aute z Trnavy, pričom s občasnými prestávkami na lezenie trval prakticky celý výlet. Otrepané „cesta je cieľ“ by tu mohlo celkom poslúžiť, adekvátnejší mi však príde Jankov výrok, ktorý sa stal niekedy počas 20-hodinového prestupu v Buenos Aires: „Tie miesta sú všade rovnaké, ale víno majú všade iné.“ Študentské časy u mňa pominuli len pred chvíľou a prechod na tento bohémsky štýl bol zo začiatku dosť náročný. Napriek tomu sme zvládli prvú zásadnú časť– 10.1. sme okolo obeda všetci 4 došli do El Chalténu. Hneď na to nasledoval ďalší šok: jediné okno na 10dňovej predpovedi bolo už zajtra! Čo sme mohli robiť? Len zaprieť svoj organizmus, zbaliť sa a dúfať v silu našich lezeckých predkov z krajín ostblock-u, ktorých kedysi k vrcholom hnala vďačnosť za devízový prísľub. Na pár hodín sa ukladáme spať, no od nervozity sotva zaspím…
Pol jednej ráno a my opúšťame slávny hostel Herm Herhu, ktorého luxus sme si po príchode ani nestihli užiť. Teším sa, že dlhým pochodom v tme si aspoň ukľudním nekľudné myšlienky. To by ale s nami nemohlo kráčať 20 pubertiakov s reprakmi… O pár dobrých hodín a kilometrov neskôr, nasýtení lepeňákmi a neskutočnými výhľadm, sa na ľadovci rozdeľujeme.
Janko s Tominom mieria na ľahší, „turistický“ kopec Mojón Rojo s jednou lezeckou dĺžkou. (Medzi nami pracovne nazývaný Čoro Moro.) My s Aďom mierime na prvú z dvoch najdostupnejších patagónskych veží, s jednoduchým názvom: Aguja de la S. Jeden z dvoch cieľov, ktoré sa dajú otočiť aj za dlhší deň. (I keď slovné spojenie „dlhý deň“ naberá v Patagónií trochu iný rozmer.)
Pôvodne chceme liezť rakúsku cestu, avšak pohľad na odtrhovku nás presvedčí, že si radšej pôjdeme vystáť radu na inú schodnú patagónsku klasiku: Cara Este (450m, 6a). Odhliadnuc od tej strašnej nerozlezenosti, s ktorou človek do Patagónie prichádza uprostred zimy a toho, že ma cestou skoro trafila taká menšia rýchlovarná kanvica šlo všetko ako po masle.
Až na posledných 5 metrov. V poslednej, už ľahkej dĺžke na mňa zrazu doľahne trojdňový deficit spánku a moja psychika úplne vypne. Navyše, len čo sa dostanem na hrebeň pod vrcholový „pinnacle“ skoro ma odfúkne. Kývem hlavou smerom dolu k Aďovi že to nedám. Štand, striedačka. Prekvapený výkrik a scenár sa opakuje.
Ideme dolu. Patagónsky vietor nám to jasne prikázal. Na ľadovci ma premkne chvíľka krátkeho ale maximálne intenzívneho šťastia. Preboha, čo sa to práve stalo? My sme liezli v Patagónii!!! Od tejto chvíle sme výlet považovali za úspešný. Extáza netrvá dlho. Počasie sa mení, začína snežiť, únava graduje míľovými krokmi. Psychicky najťažší okamžik prichádza, pri brodení rieky vytekajúcej z jazera Lago de la Sucia. V zime a nehoráznej únave ma len vedomie, že inak to nejde donúti vyzuť si topánky, vyzliecť nohavice a v kročiť do ľadovej vody. Balansujúc s ťažkým batohom na kameňoch sa u mňa prebúdza ten zvláštny druh intuície, aký zrejme opisoval Pavúk po pár dňoch na hrebeni. Kemp menom Poincenot je významným bodom na ceste smerom do El Chalténu– od neho je to už „len“ 8 km do mesta. Tu začínam hrať psychologické hry sama so sebou. X-krát prepočítavam vzdialenosti na mernú jednotku mojich prechádzok so psom u nás doma a po každom kilometri sa odmeňujem 10 minútovým šlofíkom– lebo inak to už naozaj nejde ďalej. Úplne novým psychadelickým zážitkom sú pre mňa aj zrakové halucinácie: začínajú nenápadne, sem tam sa nejaký peň podobá človeku alebo zvieraťu. Tesne pred koncom ma však na smrť vystraší škorpión na ceste, ktorý je v skutočnosti kameňom. Celé to vygraduje keď vojdem do mesta a vo dvore blízko nášho hostelu vidím zavesenú obrovskú hojdačku a na nej asi 5 ľudí. „Hmm, vzhľadom k tomu že je pol štvrtej tak dnes ťahajú asi dobrú párty. Ale ani sa im nečudujem, s takou hojdačkou…“ Len čo tam zamierim pohľad znova, hojdačka ani ľudia tam nie sú! Vtedy mi došlo, že som asi naozaj unavená. A že náš perfektný prvý deň v Patagónii trval 26 hodín!
Janíčko
Neviem čo tu robím. Patrím sem (ešte) vôbec?
V myšlienkach sa vraciam niekoľko rokov späť (preboha, veď to už budú takmer 2 desaťročia), keď som s podobnými pochybovačnými myšlienkami kráčal prvýkrát zoči-voči majestátnej južnej stene Marmolady. Cítil som sa extrémne malý a slabý. Teraz sa k tomu všetkému cítim ešte aj nehodný. Nehodný stáť pod týmito patogónskymi velikánmi. Táto možnosť bola vždy v mojich predstavách dopriata iba tým najlepším z najlepších. Extrémny alpinizmus v extrémnom prostredí, ktoré… Z myšlienok ma nevytrhol monotónny a tak krásny zvuk mačiek po zmrznutom snehu na ľadovci. Zrazu som mohol vypnúť čelovku. Otočím sa a sledujem ranné divadlo. Prvé slnečné lúče olizujú vrchol Fitz Roya a o chvíľu sa dotknú aj nás. Sme výrazne nižšie a predsa tak vysoko nad dedinkou El Chaltén.
Znovu sa vraciam späť do čarovnej dolinky Val Ombretta. Tam som pochopil že som správne už keď som vyšiel z lesa a zahliadol prvý krát južnú stenu Marmolady a celú tú magickú scenériu. Teraz sa však stále cítim akosi inak, ako v inom vesmíre. Abstraktnom. Fantastickom. Ako Malý Princ (sme v tieni samotného Saint-Exupéryho). Tiež mám strach.
Do reality, späť na zem, ma vrátili až prvé údery zbraní do ľadovej krusty. Musíme prekonať prvú prekážku, nástupovú bergschrundu.
A vtedy sa to opäť stalo. Opäť som vedel, že som tu správne a prečo som tu. Mimovoľne som sa usmial. Pozrel som sa na Tominka a on sa usmieval tiež (usmieval sa však celý čas, úplne od začiatku😊). Zostala len radosť, adrenalín, ostražitosť, a … úsmev. Verte mi, aj cez úsmev sa dajú pretlačiť expresívne slová. Tie sú však niekedy nevyhnutné na postup vpred, vyššie.
Počasie nám v tento krásny deň naozaj prialo. Vedeli sme, že je to posledné okno dobrého počasia nášho tripu, ktoré sme sa rozhodli využiť. V tričku, absolútnom bezvetrí a poháňaní slnečnými agregátmi si užívame jednu (alebo jedinú) z klasík Patagónie, kategória pre smrteľníkov. Prvá veža v samotnom masíve Fitz Roya, Aguja de l´S, via Austriaca (6a+/6b).
Áno, užili sme si aj bary v El Chalténe, stáli sme na vrchole Mojón Rojo (čo by bola kapitola sama o sebe – po 3 dňoch cestovania, uvítacom večierku v El Chalténe a po 2 hodinovom spánku nasledoval 26 hodinový pochod a lezenie až na vrchol a späť – z tohto výletu sme sa dostávali následne niekoľko dní), splavili sme divokú rieku Las Vueltas, bojovali sme v stene Aguja Guillaumet s topiacimi sa snehom a následne aj víchricou.
Ale toto. Toto bol liek na všetky naše šrámy na tele aj duši. Pôvodne z krížovej cesty sa stala prechádzka rajskou záhradou. Niežeby to lezenie bolo ľahké, alebo by sme mali naozaj dobre natrénované. Ale bolo to dokonalé lezenie, v dokonalej žule, v dokonalom prostredí. Cez všetky kúty, špáry a rajbasy sme sa dostali na vrchol veže. Priznám sa, neveril som tomu.
S Tominkom si podáme ruky a užívame neskutočnú scenériu. Zvládli sme to. Do bivaku sa vraciame až za šera, ale stihneme ešte posledné lúče na vrchole Fitz Roya, kde by mal byť Andrej s Rebekou…
Andrej
Milujem rána, ktoré sa začínajú mimózou. Tento džúsik je takmer vždy garantom výnimočnosti. Nenásilnou formou vás vráti tam, kde ste včera skončili, osvieži myseľ a bublinky jemne pošteklia vaše závity. Sedíme na terase v kempe, aplikujeme bublinkový časostroj, keď sa pri nás pristaví španiel Ricardo. Rozpráva o lezení na Fitz Roy, o boji o život v Patagónskej víchrici. O spolulezcovi , ktorý to už s ním nechce skúsiť znovu. Len tak nadhodí, či by sme do toho nešli s ním, pretože jeho lezecké ego sa ešte nechce vzdať. Zobúdzam Rebeku, ktorá sa snažila vyhnúť naším bublinkovým raňajkám. Diskutujeme, snažíme sa triezvo (Rebeka) zhodnotiť naše šance, taktiku, možnosti. Vo vnútri som ponuku prijal hneď na začiatku, toto sa jednoducho neodmieta. Ako v tranze sa začíname baliť, kupujeme potraviny, triedime materiál. Ricardo je španielsky technický inžinier, všetko má presne vypočítané. Materiál na gramy, stravu na kilojauly. Pri pohľade na mňa zneistí. Všetko nahádzané na jednej kope. Ale ozajstné pochybnosti začnú, až keď si od neho vypýtam kobercovku. Lepiacu pásku na moje vysokohorské topánky. Odtrhol sa mi zips a neviem si ich zašnurovať. Podáva mi čiernu pásku a ja si konečne môžem obuť svoje topánky. A tento creepy rituál musím opakovať každé ráno. Z kempu odchádzame poobede. Dnes spíme pri jazere Laguna de los Tres. Odškrtneme si iba nudnú povinnú jazdu po nekonečných turistických chodníkoch. Spíme pod majestátnym Fitzom. V noci prší. Ráno plech a gýčové sýto oranžové žulové steny. Môj tajný lezecký sen. Šliapeme ľadovcom ešte kým je zamrznutý. Prekonávame trhliny, mixový terén a naberáme výšku. Náš ďalší bivak bude ešte hodinu chôdze od Passo Superior.
Počasie je dokonalé. Už na obed rozkladáme stan. Varíme a oddychujeme. Ricardo nám rozpráva ako na tomto mieste pred 3 dňami bojoval o život. Na to sa Rebeka vyzlieka do spodného prádla a pózuje pre ženský lezecký kalendár. Keď sa dostane do distribúcie, doporučujem širokej verejnosti. Budík o 0:00. varíme čaj a nasilu niečo tlačíme do žalúdka. Okolo druhej vyrážame. Bergschrunda a strmé firnové polia zakončené mixovým terénom nás dovedú do sedla La Brecca de los Italianos(300m, 75°,III). Sedlo dosahujeme za prvých slnečných lúčov. Majestátne výhľady do okolia, kde dominuje magický kolos zafarbený do ružového ranného závoja, Cerro Torre. Musíme trochu zostúpiť a systémom rámp a lezenia dosahujeme snehový hrebeň La Silla. Odtiaľ začína naša cesta Franco-Argentina 650m, 55°, 6c. Z dôvodu globálneho otepľovania sa ľadovec zmenšuje a to komplikuje nástup do steny.
Pod sebou máte už 800m. Navrtáš čo najdlhší šrób do nestabilného podkladu, rozpažíš a o 2,5m sa chytíš slučky. Spravíš zhyb, cvakneš sa a vo vysiacej polohe sa začneš prezúvať z veľkých topánok do lezečiek, lebo ťa čaká 45m špára. V sprievodcovi za 6a+, reálne tak 6c. Dĺžku ťahá Ricardo, lebo si ju pamätá z predchádzajúceho pokusu.
Nasleduje dlhá šikmá rampa, miestami sneh, niekde ľad. Na lezečky nič moc. Tretia dĺžka, vodopád z horných častí steny, širočina plná ľadu a nulová možnosť istenia. Ricardo je vyšťavený, vedenie preberá Rebeka.
Systémom kútov a snehových pasáží sa dostaneme do obrovského kúta, argentínskej varianty cesty. Ten si vyslovene vyberá Ricardo. A vôbec neviem prečo. Kútom tečie potok vody. Vo vnútri špáry je ľad a z previsu vám kvapká voda za golier. Ešte jedna rovnaká dĺžka a kompletne mokrí všetci stojíme na 8 štande, kde práve zašlo slnko za horizont.
To úplne mení pravidlá hry. Veci na nás neschnú a nehrejú. Skôr naopak. Zima nás okamžite paralyzuje. Mokré špáry sa mihnutím oka menia na ľadovou glazúrou pokryté klzisko. Ricardo prenecháva vedenie Rebeke. Klasifikácia v sprievodcovi je úplne irelevantná. Bojujeme s únavou a technickými ťažkosťami spôsobené zaľadnením. Vidím, že obaja toho už majú dosť. Doteraz som zatiaľ ja nič neťahal, tak preberám štafetu.
Zaľadnený kút, špára plná ľadu. Osekávam miesta na istenie. Náš postup sa výrazne spomaľuje, ale ešte stále veríme vo vrchol. Všetky veľké lezecké ťažkosti už máme za sebou. Čakajú nás už iba tri dlhé dĺžky na hrebeň, kde sa terén mení. Dostávam sa do miesta, kde sa bez mačiek nepohnem. Zhora zlaňujú okolo nás borci, ktorí sa vracajú z vrcholu. Je skoro 22:00, únava a ťažký terén nás núti sa rozhodnúť. Ideme dole. Akonáhle padlo toto rozhodnutie, dostávam kŕč do ruky. Neviem držať čakan. Snažím sa rozhýbať, ale vzápätí dostávam kŕč do chrbta. Takéto kŕčové tanečky so mnou lomcujú asi 20min. Je naozaj čas ísť dolu. Zlaňujeme v línii výstupu, čo sú komplikované traverzy. Do La Silla prichádzame už v totálnej tme. Zostup do La Breccia a nekonečné zlaňáky až na ľadovec. Tam sme s prvými slnečnými lúčami. Ako podťatí padáme do stanu. Spíme až do poobedia.
Varíme, oddychujeme a kocháme sa scenériou. Toto ležanie pod Fitz Royom mám zafixované ako najkrajšie momenty môjho nie len lezeckého života. Ležíš tam a ešte za čerstva sa snažíš pochopiť čo si zažil. Nikdy v živote som nezažil takú pohodu v stene ako tu. Aj napriek tomu, že to celé dobrodružstvo bolo ďaleko za hranicou mojej komfortnej zóny. Na vrchole som nestál, v tomto prípade platí, že cesta bola vrchol.
Poďakovanie sponzorovi Petzl
