Tak ako každý výlet aj tento sa začína balením. Predpoveď sledujem zhora, zdola aby som zistil, či vo Veľkej Studenej doline bude dosť snehu na lyže alebo nie. Po rozpravách starších a uvedomení si, že moje skialpy nie sú v najlepšom stave sa rozhodnem pridať k ďalším chodcom a celý batoh vytiahnuť hore na chatu spôsobom turistickým.
Moja posledná cesta na Zbojničku v zime bola, no slušne povedané, utrpenie. Prehráva sa mi to znova a znova v hlave odkedy sme vystúpili v Smokovci a začali sme šlapať hore. Povinná zastávka na tekuté palivo, podporiť vlekárov na hrebienok a nožičky sa môžu točiť do kopca. Naše zabijácke tempo a prešlapaný chodník nás dostali na chatu o hodinu skorej ako sme predpokladali, keď som sa túto informáciu dozvedel, nechcel som veriť vlastným hodinkám ani ušiam. Priamy pochod do šenku na jedno oslavné a teraz len čakať na večeru. Chatár nám „predal“, niekde medzi informáciou, že majú vnútorné pisoáre pre všetky pohlavia a úvodných pravidlách, večeru ako trojchodové menu z čerstvých surovín zo záhradky a chvostov morských panien. Popis celkom sedel, až na jednu smutnú bobuľku, plnenú lekvárom ktorú sme dostali ako dezert. Počas večere prišiel ostatok nášho zájazdu a potom ako sme spláchli bobuľky pivom mohlo sa prejsť na večernú zábavu. Gitaru naladiť! Tácky s džúsikmi sa len tak točili a my sme hrali a spievali až kým sme nemali hlas. Nebol to žiaden problém, lebo večierka sa začínala o desiatej tým ako vrchný zahlásil: „Gitaru odolžiť!“ Preto, že sme boli tento deň poslušný, tak nám v jedálni nechal svietiť jednu lampu, pod ktorou sme sa mohli zhŕknuť ako muchy a bzúkať až kým nám hlavy nepadli na stôl. Keď nás už konečne únava zahnala do postelí, nedalo sa zažmúriť oka. Jednak preto, že sme všetci boli nažhavený na ráno a naše zajtrajšie výstupy, ale hlavne preto že v izbe bolo neskutočné teplo a žiadne z nás lenivých prasiatok nenapadlo otvoriť okno a pustiť trocha čerstvého vzduchu do našej sauničky.
Ráno nás v našom prevaľovaní z boka na bok vyruší chatár, ktorý nás volá na raňajky. Vyskočím z postele a po polo-prebdenej noci si letím dať TRI párky. Raňajky vošli do mňa ako do miešačky, zalejem čajík do termosky, vymením hroty na mačkách a cepínoch a dokým s Kubom nachystám vybavenie na naše potulné divadlo, Tomáš a Mišo nám už prekopávajú cestu na slavkovskú kopu. Pod nástupom sa ešte raz stretneme, poprajeme si veľa šťastia a hor sa trpieť. Ako každý vie Jakub je veľký vtipkár a pýta sa ma či chcem ísť ťahať prvú dĺžku. Ja sa naňho zamračím či mi toľko verí alebo ho už omrzel život a s pokojom Angličana mu veľmi jemne naznačím, že kým sa dnes nedostaneme niekam kde to drží čakany a tomu na čom stojím budem môcť aj veriť, tak ma na prvom konci neuvidí.
Náš lezecký výstup by sa dal opísať nasledovnou zápisnicou: Ja ako nadšenec psychológie som si zavolal Jakuba (ďalej už pacient) na sedenie, teda lezenie. Od samého začiatku to bol úspech za úspechom. Pacient si zopakoval v prvej dĺžke mená všetkých svätých a za použitia Sokratovskej metódy (pýtaj sa ako, prečo, začo, na čo, ako malé dieťa) pochopil že prečo lezenie v zime, najmä v mixoch nerobí. S mojím pacientom sme si prehĺbili dôveru, po tom ako sme bez slov, so šesťdesiatmetrovým rozdielom vo vzájomnej nadmorskej výške dokázali zrušiť a začať liezť bezpečne a plynulo. Nasledovala moja pasáž, prvé nepríjemné miesto v ktorom som pacienta videl trápiť sa bolo pre mňa nočnou morou. Používajúc lakte, kolená, dlane a ďalšie ľudské údy sa mi podarilo vyštverať na ako tak schodnú plošinku, ktorá však skrývala jedno prekvapko. Cepíny som síce držal ale uvedomil som si že mám zmrznuté ruky, teda, už neboli zmrznuté ale začala sa do nich tlačiť krv. Snažiac sa potlačiť slzy od bolesti, som sa snažil získať čas pri vyťahovaní friendov a vklínencov. Dokým som doliezol na štand začala sa mi krv tlačiť aj do palcov na nohách, ale to už bol problém ktorý sa vyrieši popri tom ako budem stáť na štande a predstavovať si teplučkú chatu. Druhá dĺžka, vyzerá to, že pacient si po predošlom výkone začal viacej veriť odpája sa s vidinou toho že touto cestou sa dostane tam kam chce a letí hore ako víchor. Celú druhú dĺžku som ho nevidel a ani nepočul ako v prvej dĺžke jedinou komunikáciou bolo lano, ktoré svojim státím pri 30 metroch neveštilo nič ľahké predo mnou a Tomáš, ktorý sa rozhodol s Michalom po druhej dĺžke zlaniť, dôvodom bolo, v kontraste s mojím pacientom, že ich viera v dostatočné trenie náčinia je celkom ateistická. Doliezam za pacientom a keď vidím čím si v polovici dĺžky prešiel tak rozmýšľam kam sa podel jeho pud sebazáchovy. Našťastie odtiaľto to už išlo ľahko, tretiu dĺžku preťahal ako nič a boli sme v snehu. Tu som sa konečne dostal ja do vedenia. Aby sa nepovedalo spravil som zopár odbočiek ku kameňom aby som cez ne hodil morálovú slučku a takto bezpečne ďalej traverzoval. 100 výškových metrov, 13 myšlienok na teplú večeru na chate a už sme schádzali. Pacient prešlapal cestu dole, kúsok sme sa spustili na sánko-batohoch, zavolali rodine, že žijeme lebo offline lifestyle sme žili už od včera a poďme späť na chatu.
Na terase nás privítali naši spolubojovníci aperolom a po vyzutí mačiek nás čakalo už iba čakanie na večeru. Trvalo to presne tri tácky a dve pivá. Moje sny sa vyplnili a na večeru bolo naozaj teplé jedlo a tento deň si som si už aj celkom pošmakotil na dezertovej guličke. Večer bol dlhý, večierka nevečierka, poliaci na izbe a konflikt spánkových záujmov, ale to nie je rozprávanie pre tento článok takéto príhody môžu byť zverejňované čisto v ústnej podobe a tradované z generácie na generáciu. Jediné čo vám poviem je, že ako posledný preživší som si v tom celom tichu a tme uvedomil, že ten život bez signálu, obrazovky a večného otravovania zvonenia je vcelku pekný.
Syndróm posledného preživšieho si vybral svoju daň. Slnko, ktoré nás budilo cez okno už od šiestej sa muselo dnes špeciálne snažiť aby otvorilo moje oči. O siedmej mnou niekto zatrasie, že ideme na raňajky. Skotúľam sa z postele pritom ako na seba hodím oblečenie a modliac sa aby mi neprišlo zle nejako spláchnem raňajky a hor sa na dnešný ľad.
Nachádza sa vraj kúsok za chatou. V podstate prechádzka ružovým sadom. No s opicou na chrbte to tak úplne nevyzeralo. Po 15 minútach na turistickom chodníku sme sa odpojili a Tominko Makač začal prešľapávať pobrušný sneh. Po 40 pauzách na predýchanie, jednom otočení po lano na chatu, dvoch cikpauzách a nespočte zamyslení sa prečo to vlastne robíme sa dostávame pod ľad. Vyhrabeme si predsieň, kuchyňu a obývačku s gaučom, vpodstate taký jedálenský vozeň, ideme na to. Ľad je krásny má asi 40 metrov na začiatku sa začína zvislo a postupne sa sklápa. Jakub nahodil udicu a my sme sa mohli ísť vlekovať. Keď prvýkrát vypadnem, teda vyskúšam štand a naťahujúce lano ma pustí až na nástupovú kôpku snehu začnem počúvať chalanov a všetkou svojou mentálnou energiou sa snažím presvedčiť členky aby sa spustili a neťahali sa nad špičky ako som zo skál zvyknutý. Potom to už ide ako po masle, ľadové kryhy odletujú za každým z nás a po nejakých dvoch hodinkách keď sme sa všetci vystriedali sa sánkujeme sa naspäť na chatu.
Daň z predošlého večera som musel vyplatiť a preto mám akési dve hodiny tmu. Keď sa zobudím skupinka je veľmi veselá a výborná správa, prichádza večera. Jedáleň preplnená, niektorý si berieme večeru do izby ak nechceme mať v tanieri cudzie lakte. Popri jedle sledujeme hokej a unavený z našich výkonov zostávame na izbe, zbierame pečiatky a šoféri sa pripravujú na zajtrajšiu cestu. Po desiatej tma a ticho. Kto mal ešte chuť a fľašu sa vytratil na chodbu, ktorá bola jediným miestom, kde sa dalo beztrestne rozprávať.
Tak ako býva zvykom uťahaných, posledných rán nikomu sa nikam nechce s jemne roztopenými úsmevmi sa pobalíme a ako prvý prešliapeme chodník od nafúkaného snehu. Jakub jediný nepretrhol niť a napriek gorile, ktorá sa mu zavesila na krk po raňajkách vybehol ešte na ľad. Nuž tak to býva, správy začnú cinkať, okolo nás sú ľudia a my sa snažíme uchovať si v nás posledné momenty ticha. Na jednej strane by som si neskutočne rád dal horúcu vaňu ale cez prah bytu sa mi ťažko prechádza, radšej by som zabivakoval na streche aspoň na taký týždeň alebo zobral prvý vlak rovno naspäť.
Nuž asi to tak býva, to je ten efekt Tatier.
