Zimné horolezectvo bolo až do tejto sezóny pre mňa neznámym zákutím množstva horolezeckých disciplín. V minulosti sa mi síce podarilo vyliezť zopár ľadov v Tatrách i Alpách, ale skutočné zimné lezenie ma obchádzalo.
Tento rok sa to malo zmeniť. S Tomášom, ktorý už zopár ciest v zime vyliezol, sme začali prípravu systematicky. Prvé tréningové výjazdy za lezením s mačkami na nohách sa uskutočnili v Malých Karpatoch. Na Havranici Tomáš sebavedomo navrhol začať tréning cestou „50“, čo je línia klasifikácie VII-. Cesta sa po pár metroch začala preklápať do previsu a tak sa v lese okrem štandardného lezeckého vzdychania začína ozývať aj bezradné škrabkanie mačiek. Expedičným spôsobom sa nakoniec Tomáš vytlačil až do štandu. Ja som však pri predstave rovnakého boja v tatranskej stene začal v hlave štylizovať bazošový inzerát na predaj zimnej výstroje. Keď sa Tomáš vydýchal, tak ma ubezpečil, že v Tatrách takéto chuťovky liezť nebudeme. Semienko pochybnosti už ale bolo zasiate.
Zima sa však nevyvíjala podľa predstáv. Podmienky boli od začiatku decembra mizerné. Lámať nohy v suťovisku ma nelákalo. Ako čas postupoval, a nádej na zlepšenie počasia sa zmenšovala, rozhodol som sa predsa len do Tatier vyraziť a možno aj troška nasilu niečo vyliezť. S Martinom sme sa dohodli prikmotriť na horolezecký kurz, ktorý bol organizovaný na Brnčalke.
Prvý deň sme sa vybrali liezť na Dolného Kežmarského strážnika cestou „Ovčí stezka“ (klas. III.) Z rešpektu k zimnému lezeniu som sa naviazal na druhý koniec lana. Pri doliezaní do sedielka mi prišlo ľúto, že som aspoň jednu dĺžku nevytiahol. Žiadne dramatické havranické previsy sa tu nekonali.
Po zostupe Nemeckým rebríkom sme sa presunuli na chatu doplniť ochmelené tekutiny. Stále nebolo ani poludnie a preto sme šli ešte využiť zostávajúci čas lezením ľadov. Pri vodárni si ale Martin uvedomil, že všetky šróby majú kurzisti. Tí po výcviku na ľadopáde pokračovali ďalej do Červenej dolinky spolu s potrebným materiálom. Neostalo nám nič iné, ako sa vrátiť späť na pivo. Keď sa kurzisti konečne objavili na chate, vzali sme si šróby a začali opäť šliapať už dobre známym chodníčkom. Vyliezli sme jednu ľadovú líniu a zostúpili späť.
Druhý deň sme začali šliapať pod nástup Szczepanského cesty (klas. IV) v stene Malého Kežmarského štítu. Pri vykladaní vybavenia z batohu neveriacky pozerám na prázdny obal od mačiek. To snáď nie je možné. Mačky uložené na izbe neboli kurzistove, ale moje. História sa opakuje. Dolinou sa ozývajú expresívne výrazy. Martin sa len smeje a začína šúľať cigaretku. Vie, že toto bude na dlhšie. Letím dole svahom po mačky, Stano mi s nimi ide naproti. Pri Zelenom plese sa stretávame a konštatujeme, že sme dobrí motáci. Cestou späť k nástupu idem dušu vypľuť len aby mi spolulezec náhodou nezamrzol alebo neodvolal výstup. Ten si však spokojný vysedával a z vrchu pozoroval ako sa trápim.
Prvá dĺžka je fajnová trojka. Druhá a tretia okolo suchého Bocekovho vodopádu bola naopak veľmi výživná. Skalné brucho ma vytláčalo do voľného priestoru, nohy stáli na suchej skale, čakany častokrát viac zavadzali ako pomáhali. Adrenalín mi tryskal cez uši.
Vybúchali sme cestu až po vysnežené pole, kde bol vŕtaný štand, z ktorého sme mali zlaniť. Brzdy, prusíky všetko bolo nachystané. Martin začal zostup do steny. Zlaňák mal v kolmej stene presne 60 metrov. Sami si hovoríme, že ak by sme mali čo i len o meter kratšie lano tak nám to do štandu snáď ani nevydá. Vykonávame štandardné úkony pri chystaní druhého zlaňáku, až príde na rad sťahovanie lana. Stiahneme asi 5 metrov, keď sa lano zasekne. Druhý koniec lana je už samozrejme nad previsom a nevidíme ho. Skúšame ťahať zľava, sprava, jeden aj obaja. Nakoniec sme skončili zavesení obaja na prusíkoch, ťahajúc celou váhou našich tiel. Nič. Lano sa nepohlo ani o milimeter. Dolinou sa opäť začali ozývať už známe slová. Rezignovane konštatujeme, že takáto záchranka tu už dlho nebola. Voláme na chatu, pomôcť by nám však vedeli v rádoch niekoľkých hodín prechodom cez Nemecký rebrík a zlanením našou líniou. Vyčerpaní si teda vypýtame posledných 5 minút na ťahanie lana, potom voláme vrtulník. Hneď ako však Martin zložil telefón, jemne potiahol lano a to sa zázračne uvoľnilo.
Skvelú novinu okamžite voláme späť na chatu. Zisťujeme, že vrtuľník sme už mali zarezervovaný a pilotovi pokazili popoludnie. Zlaňujeme do snehového poľa na úpätí steny. Posledný meter zoskakujeme do snehu (aj neskrátené lano bolo krátke). Na zemi zažívame neuveriteľnú úľavu. Pri balení vecí a víťaznej cigaretky sme sa opäť cítili ako najväčší frajeri.
Komentáre