Vysoké Tatry – niekde na Baraních rohoch…
Klop.
Pripínam si na sedák posledné friendy, a hľadám pokračovanie cesty. Lenka pomaličky dolieza k nášmu štandu.
Klop.
Klop-klop.
„Budeš to mať trocha oslizlé, ale bude to v pohode“ – No paráda, slizké steny sú mojou špecialitkou
Klop-klop-klop-klop-klop.
Tomáš vyťahuje telefón a so zdvihnutým obočím skúma radarové odrazy. Po krátkej analýze vydáva konečné odborné stanovisko: „je tam iba malý zelený fliačik vo vedľajšej doline, z toho nič nebude.“
„Ok, idem“.
„Istíš?“
„Istím!“
Klop-klop-TRÉÉÉÉÉSK!!! – rana ako z dela.
Všetci sa inštinktívne prikrčíme k stene a s vypleštenými očami pozeráme na seba.
Héééj Žula! – kričíme na chalanov lezúcich pár metrov napravo od nás.
„Nóóóó?“
„Idete ďalej?“
„Chvíľu počkáme a uvidíme“, znie odpoveď od vedľa.
Zrak mi padol nižšie kde vidím zlaňovať Vápno s Kajou – ešte sme netušili aké múdre rozhodnutie učinili.
Klop-klop-klop-klop-klop-klop-klop-klop-klop-klop-klop-klop-klo-klop-klop-klop.
V okamihu nás zo všetkých strán začali zasypávať krúpy ako pri pílení polystyrénu. Oslizlé kamene sa zmenili na vodopády vody.
„Okej, pome odtiaľto okamžite do pekla!“ kričíme na seba.
Pri zhadzovaní lán sme už do nitky premočení, nohy po členky zachladené vrstvou ľadu.
TRÉÉÉÉÉSK!!!
Zlaňujem prvý, snažím sa ísť napravo od spádnice v ktorej tečie vodno-krúpovo-kamenný vodopád. Už po pár metroch však musím bojovať s gordickým uzlom, ktorý vznikol okamžite po zhodení lán. Snažím sa ich čo najrýchlejšie rozmotať, ale ide to pomalšie ako by som si predstavoval. Na nálade mi nepridávajú myšlienky na mrznúcu Lenku s Tomášom čakajúcich na štande.
TRÉÉÉÉÉSK!!!
Vzájomný očný kontakt sme na seba cez hustý dážď nemali, a tak nevedeli čo sa dole deje. Pomaly sa mi však darí postupovať nižšie. Míňam borhák, a tak zaváham či zaštandovať už tu alebo skúsiť zísť ešte o čosi nižšie. Ostalo mi zopár metrov lana a tak zariskujem a pokračujem dole. Pri poslednom metri lana, kedy som začínal byť už naozaj nervózny, sa mi našťastie pod vodou podarilo nájsť staré skoby. Zapínam sa do jednej z nich a uvoľňujem lano. Od zimy mi začínajú klepotať zuby a preto úmyselne zakusnem. To však spôsobí nekontrolovateľné trasenie zvyšku tela a tak sa radšej vrátim ku klepaniu zubami. Za chvíľku prichádza na štand Lenka a po nej Tomáš. Nálada sa podstatne zlepšila. Ostáva nám už iba posledný zlaňák, a najhoršia prehánka je zrejme za nami.
Zisťujem, že čakanie na štande nebolo pre zvyšok nášho družstva také zlé ako som si pôvodne myslel. Túlením sa Lenka s Tomášom vzájomne zohrievali a minimálne Tomášovi sa to páčilo. Sťahujeme a prevliekame lano cez druhý štand. V tejto situácií radšej neskúmam jeho kvalitu ale vrhám sa rýchlo dole. Pod stenou sa stretávame s Martinom a Žulou. Na pevnej zemi sa všetci už len spoločne smejeme.
Postupne sa trúsime do chaty. V jedálni zo všetkých strán rozoberáme zážitky a pripíjame na život. Oslava sa pretiahla až do večierky. Po večierke sme boli vyhnaní z jedálne, neskôr z izby, potom z predsiene a na koniec z chodbičky pred dámskym WC.
Nasledujúci deň je predpoveď počasia podobná včerajšej-doobeda pekne, poobede búrky prekladané ďalšími búrkami. Niektorí lezci sú však ešte otrasení zo včerajšieho zážitku, iným sa len jednoducho nechce opäť zmoknúť a tak ostávajú liezť na cvičnej skale sedmičkové cesty. Ja s Kajou a Vápnom, neskôr aj Žula s Martinom vyrážame aspoň do Korosadowiczovej cesty v Žltej stene. Všetko prebehlo štandardne až na výlez z posledného štandu, ktorý sa skladá z náhodne poukladaných voľných balvanov. Po našich sťažnostiach, Vápno pozasúval balvany späť na svoje miesta, a preliezol delikátne miesto. Zlaňovanie opäť sprevádzalo hrmenie, ale tentokrát sa lejak spustil až keď sme boli všetci na chate.
Na tretí deň sa s Tomášom chystáme vyliezť Puškášovu Cestu k slnku na Malý Ľadový štít. Pred nami už lezie Marcel s Lukášom, za nami sa chystajú Kubo so Stankou. Rypák by mohol povedať, že sme v ceste natiahli Pomu, ja si však myslím, že spoločenský aspekt je tiež dôležitá súčasť horolezectva! Začínam liezť prvú dĺžku. V štande je uviazané nejaké chlpaté zelené lano. O chvíľu po ňom k štandu prekvapivo zlaňuje sólista Karol z Prahy. Takýmto spôsobom spoločne lezieme až pod záverečnú päťkovú platňu, kde si rozhodne dať pauzu a trochu viac pokecáme. Dozvedáme sa, že Karol je zaujímavá postava. Posledné noci prespával pred chatou v silných búrkach, cez deň chodí sólovať na okolité štíty. Dohodli sme sa, že nám spraví a pošle zopár fotiek. Tomáš nalieza do kľúčovej dĺžky a krochká si blahom.
Chceme liezť pravou časťou platne ktorá by mala byť ľahšia, ale Tomáš sa nakoniec nechal zlákať ťažším ľavým variantom. A dobre spravil. Bolo to nádherné lezenie po špárach a jemných výčnelkoch. Po prelezení kľúčovej dĺžky pokračujeme hrebeňom na vrchol, kde nás čakajú Marcel s Lukášom. Spoločne na vrchole tlačíme všetko sladké aj horké čo ostalo v batohoch.
Spokojní pozeráme na Modré pleso, kde vidím na hladine plávajúce zvyšky firnového snehu. V hlave sa už od rána pohrávam s myšlienkou, aké by to asi bolo driftovať na snehovej kryhe ako trosečník lodi Endurance. Žľabom sme preto rýchlo zostúpili do Sedielka a odtiaľ k Modrému plesu. Na suťovej pláži sa zatiaľ opaľujú Barbora s Lenkou. Marek so synom sa však nechcú zdržovať opaľovaním a rovno sa spália. Na snehu chladíme dotlačené nohy, užívame pohodu. Po návrate na chatu sa rozbehol rozlúčkový večierok, o ktorom však z objektívnych príčin svedectvo poskytnúť nedokážem.
PS: Stano sa ma pred akciou na schôdzi pýtal, aká zostava sa to na Téryho chatu vlastne chystá. Odpoveď bola stručná: „všetky trnavské horolezecké hviezdy!“
Vylezené cesty:
11.7.2024 Korosadowiczova cesta, Žltá stena (V): Stanka+Jakub
12.7.2024 Korosadowiczova cesta, Žltá stena (V): Vápno+Kaja+Juraj; Martin+Žula
13.7.2024 Cestu k slnku, Malý Ľadový štít (V): Tomáš+Juraj; Marcel+Lukáš; Jakub+Stanka
Traja kamaráti, Baranie rohy (V+): Martin+Žula