Potešenie mladého Hansa

8.3.2014

Je niečo po polnoci. Bezcitná teplota nehľadiac na dvoch vymrznutých a zúbožených horolezcov vytrvalo klesá. V ždaráku je vlhko a zima. Ušúľam si cigaretku, masírujem nohy zabalené v igelitových taškách, sledujem jasnú noc a osvetlené končiare týčiace sa nad našimi hlavami v Čiernej Javorovej doline a premýšľam, ako mi bude o necelý týždeň. Budem si liezť po slnkom zaliatych pieskovcových stenách v srdci Jordánska. Po zime a nekonečnom čakaní na prvé slnečné lúče nebude ani stopy.

16.3.2014

Sme na vrchole Jebel Rum. Bez vody, vecí na bivak ale z vedomím, čo nás čaká. Zima a nekonečné čakanie na prvé slnečné lúče… História sa opakuje v nečakane krátkych sekvenciách.

13.3.2014

Musím sa vrátiť späť a objasniť ti, čo tu vlastne robíme. V Jordánsku sme necelý deň, ale myslím, že naše fotky pasov videl už aj sám kráľ Abdalláh II. Prichádzame do dedinky Wadi Rum a pri vstupe nás víta policajt s našimi fotkami, kompletnými informáciami, rodokmeňom a výstrahou. To naozaj chcete ísť liezť tieto steny? Viete, že pred 2 dňami sa tu zabili 3 francúzsky horolezci? (ukazujúc na stenu nám nechcene vymedzil priestor, kam naše lezecké kroky nepovedú) No čo už s vami. Na akýsi zdrap papiera si vlastnoručne vytvárame a podpisujeme svoj závet. Keď zomrieme, nie je to ich starosť. Spokojní, ako dobre sme to vybavili, nasadáme Alimu (náš hostiteľ) do vozidla (autom by som to rozhodne nenazýval), smer skromný domček na okraji dediny. Po pár metroch nechcene zastavujeme a Ali sa začína špárať v motore. To sa ešte niekoľko krát zopakuje kým prídeme k jeho domu. Vybaľujeme sa v izbe, kde okrem smradu nie je naozaj nič. Na moju žiadosť, či by aspoň nepriniesol nejaký koberec na zem na ktorom by sme spali odpovedá No problem. Ako sa neskôr ukázalo, problém to asi bol, keďže za 7 dní ho nebol schopný priniesť. Riešenie sme teda zobrali do vlastných rúk a nasťahovali sme sa k nemu do obývačky, neskôr sme si privlastnili aj matrace a prikrývky. Nevyzeral príliš nadšene, ale odpoveďou No problem upokojil naše pohnuté svedomie.

Poobede sme sa vybrali na prieskumnú akciu po dedinke a okolí, spoznať horolezcov a popýtať sa na odporúčané lezecké ciele. Na naše prekvapenie sme okrem 10tich obchodíkov, kde mali presne to isté, nenašli absolútne nič a nikoho. Mimochodom, dedinka mala asi 500 obyvateľov a všetci boli rodina. Abdalláh II. by sa mohol inšpirovať históriou, a podľa vzoru Márie Terézie poslať zopár vojakov na spestrenie genofondu.

15.3.2014

Sme na púšti, no napriek tomu včera pršalo a na vrcholkoch vidieť biele stopy snehu. Trošku turistiky, trošku canyoningu v mokrom ale krásnom Khazali Canyon, sledovanie lezeckých možností a spoznávanie miestnej nátury.

Dnes sme však mali na pláne prvú cestu, „na rozlezenie“. Musel som to dať do úvodzoviek, lebo od rozliezania to malo ďalej, ako sme si mysleli. Môj pohľad už pri príchode spočinul na neďalekom masíve Jebel um Rera s výrazným a odstrašujúco vyzerajúcim kútom. Ideálny cieľ na rozlez. A keď som si v sprievodcovi prečítal, že nás čaká exponovaný, veľmi úzky komín bez možnosti zaistenia, nebolo o čom diskutovať. Naozaj som nepoučiteľný…

Dvojica Andrej s Peťom liezli cestu kúsok vedľa a podľa hlasných komentárov som vedel, že nebojujeme sami. Rado zvolil opaľovanie a zobral úlohu hlavného kameramana.

Musím ti priblížiť pár nadchádzajúcich hodín. 3 dĺžka a začína ísť do tuhého. Pohľad hore ma desí, dole to radšej ani neskúšam. Ticho a sústredenie občas pretne hlasité nadávanie niekoľko desiatok metrov napravo. Paradoxne, je to upokojujúce. Leziem v platni cez jemné previšteky po malých odštepoch pieskovca, ktorý len čakám, kedy sa zlomí. O dobrom istení by som chcel aspoň snívať, ale radšej sa sústreďujem na realitu. Neviem ako, ale som na polici a doberám Tominka. Vliezam do nášho komína a svet sa celkom scvrkol. Sme sami v útrobách tejto veľryby a čakáme, kedy nás vypľuje opačným koncom. Nečakáme, ale bojujeme o to. Nasleduje pekná širočina, opäť bez možnosti zaistenia. Nemôžem byť nečinný a jednako neviem, čo mám robiť. Vyššie sa dostávam naozaj po milimetri. Tomino s batohom pod sebou sa tiež riadne vytrápi. Posledná dĺžka v komíne, spomínaný exponovaný a veľmi úzky výlez. Som v previse, leziem na rozpor, medzi nohami teraz naozaj cítim iba 400 metrov voľného vzduchu. Moja budúcnosť však závisí na pár minútach alebo nekonečne. Niekoľko krokov, čas sa zastavil, myšlienky sa koncentrujú iba na tých pár pohybov. Veľryba ma vypľula cez malý otvor na stranu života. Budúcnosť sa pomaly zmenila na prítomnosť a ja s úsmevom sedím na štande. Uvedomil som si, ako sa dá vnímať potešenie aj skrz utrpenie.

Na vrchole sa stretávame s chalanmi, užívame neuveriteľný výhľad a hru farieb zapadajúceho slnka.

Zostup a zlaňovanie v hlbokej tme, ale na to sme predsa zvyknutí.

16.3.2014

Pokračujem tam, kde som začal v rozprávaní. Po 4 hodinách márneho hľadania zostupu v bludisku vrcholových kaňonov masívu Jebel Rum rezignujeme, unavení rozkladáme ohníček a zohrievame sa. Aspoň že sú tu tie suché kríky a neďaleko sme našli kaluž vody. Napriek tomu, že vieme čo to s nami spraví, pijeme s radosťou a plnými dúškami. Moje bivakovacie legíny a bunda (všetko značky Lidl:)) ma nezohrievajú dostatočne a tak som nútený sa tisnúť bližšie a bližšie k zdroju tepla. Nadránom zisťujem, že som celkom prepálený. A ako sme sa sem vlastne s Tominkom dostali?

Ráno po úspešnom rozlezení vyberáme ďalší cieľ. Teraz však dávame na odporúčanie knižného sprievodcu a vyberáme cestu na Jebel Rum. Niečo sa mi tam ale nezdá, píšu 17 dĺžok lezenia a celkový čas 4,5 hod. Radovi sa včerajšok veľmi zapáčil, tak pokračuje v opaľovaní a filmovaní. Po počiatočných dĺžkach sa naše cesty rozdeľujú. S Tominom pokračujeme známou cestou Pillar of Wisdom, 6b. Systém špár kde sa dá aj dobre odistiť, ale skúšať friendy v tomto pochybnom pieskovci aj tak nemienim. Andrej s Peťom po 6 dĺžkach nakoniec zlanili, povedali že zabiť sa naozaj nemusia za každú cenu. Opäť ťažké lezenie bez možnosti zaistenia. Aj pri zlaňovaní si užili dosť adrenalínu.

Ako dve siroty v obrovskej stene sa posúvame k vytúženému vrcholu. Lezenie krásne, vyrovnané, pestré a dlhé. Posledné 2 rajbasové dĺžky zvládame už za šera, resp. tmy. Naozaj sa tu stmieva neuveriteľne rýchlo. Vytešení a zničení si na vrchole podávame ruky a kocháme sa splnom mesiaca nad Jebel Nassrani. Ticho, kľud a pohľad pre bohov.

18.3.2014

Posledná cesta je čerešnička na torte. Ako už sám názov hovorí, Beauty (kráska). Jedná sa asi o najkrajšiu cestu v údolí. Po nástupe cez čarovný Rakabat Canyon stojíme pod masívom Jebel um Ejil, kadiaľ vedie naša kráska a kocháme sa jej krivkami. Tomino s Radom sa vybrali liezť na opačnú stranu kaňonu, na vrchol Jebel Rakabat. My sa v trojke naväzujeme a konečne si to lezenie naozaj vychutnávame. Krásne sokolíky, previsy, širočiny, bezchybné špáry. Pohodička v stene: smejeme sa, filmujeme, jednoducho, cesta za odmenu. Pod stenou sa všetci stretávame a sledujeme posledný západ slnka v tejto zázračnej krajine…

22.3.2014

Posledné dni sme sa venovali kúpaniu (zvládli sme to vo všetkých 3 moriach: Červenom, Mŕtvom a Stredozemnom), cestovaniu a návšteve pamiatok vo Svätej zemi a po dlhom čase sme si mohli dopriať aj pivečko a zábavu v Tel Avive. Aj tu sa toho stalo veľmi veľa, ale niečo si musím nechať aj pre seba…

Tak, milý môj priateľu, tu sa moje rozprávanie končí. Dúfam, že som ti aspoň trošku priblížil naše radosti posledných dní, a že niečo z toho prešlo aj na teba a potešilo ťa. Tú atmosféru, pocity a bližšie zážitky ti ale sprostredkovať neviem. Za tým sa musíš vybrať sám. A oplatí sa!

HORE A CESTOVANIU ZDAR!

Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

5.7_jano themission(16)_wye_creek cimg5388 3 pb077308 941130_4128332745195_338422603_n_5 sam_0723 IMAG0602

Archív