Nad zemou a chytiť dych

Na začiatok hneď jedno upozornenie:  aktéri spomínaní v článku toto dobrodružstvo naozaj prežili, nejde o žiadnu alegóriu. Sám autor by ostal skeptický, poznám predsa našu neschopnosť niečo zorganizovať, časovú tieseň a finančnú (často aj mentálnu) obmedzenosť. A samozrejme výhovorky na  nepriazeň počasia 🙂 Po prekonaní týchto “reálnych” dôvodov prečo sa vyhnúť bolesti, únavy a strachu vo väčších stenách sa naša výprava okresala na zostavu Marcel a ja. O prvom cieli sa ani nebavíme, obom nám už dlhší čas behá po rozume krásna J stena kráľovnej Dolomitov – Marmolada. Ani polemika o výbere z množstva úžasných ciest a línií sa nemusela viesť: piler Dona Quixote  6a+. Na parkovisku v Malga Ciapela vystupujeme za šera a ja už aj zo svalovicou na mojich malých predlaktiach.  Človek by ani neveril ako sa dá narobiť bez posilovača riadenia v tých nekonečných dolomitských serpentínach. Neznášam modernú dobu s jej výnalezmi uľahčujúcich život.

Vedľa nás zastali taliani a dávame sa s nimi do reči. Evidentne makači, a keď nám zvestujú svoj zajtrajší plán, nepochybujeme. Voľne rybu, na rozlezenie. My asi vyzeráme dosť zle (podľa mňa tiež ako makači:), nechcú nám veriť, že chceme dať Quixota za deň a ešte stihnúť aj lanovku. No problem my friend. Na to sa im zverujeme s plánom na ďaľší deň – cesta Vinatzer-Messner. Ooo, nice choose. Take a lot of pythons (skoby). What? We dont have any. Haha, so have fun. Radšej to nechávame tak a ponúkame ich horcom, čo sa im veľmi pozdáva…

Kráčame strmou lesnou cestičkou a mne výria hlavou temné myšlienky. Vylezieme to? Vydrží počasie? Nemám rád dlhé odlezy v platni 900 metrov nad zemou. A prečo toto vlastne robíme? Sme kúsok od Benátok, tam je tiež pekne. Naozaj to musí mať 27 dĺžok? A čo tam budeme robiť bez tých skôb? Mlčky sa oddávam… čomu vlastne? Je to strach? Alebo len rešpekt, bez ktorého to v tých krásnych ale často aj drsných horách nejde?

Zastavím sa o pozriem hore. Vyšli sme z lesa a pred nami sa otvorila neskutočná scenéria tejto doliny.  Zelené lúky s pasúcimi sa kravami, kúsok od nás malebný salaš Malga Ombretta a nad týmto týčiaca sa južná stena Marmolady. Je krajšia, veľkolepejšia a strmejšia ako som si predstavoval. Všetko dokopy má magickú moc a ako šibnutím čarovného prútika ma všetky temné a pochybovačné myšlienky razom opustili.  Bezmyšlienkovito sa oddávam tomuto čarovnému pôsobeniu, nasávam krásu a pokoj. Zabudol som aj na ťažký batoh a rýchlym krokom sa ponáhľam vyššie. Myseľ sa mi konečne uvolnila. Na to zajtrajšie lezenie sa neuveriteľne teším. Už viem prečo…

Je 17:30 a my si vychutnávame výhľad z vrcholu Marmolady. Lanovku už nestihneme, vieme že nás čaká nekonečný zostup, no napriek tomu sme šťastní. Lezenie malo v sebe všetko čo si len môžete predstaviť: rozbité počiatočné dĺžky, nepríjemný komín, lapanie po dychu v previse, posledné dĺžky v úžasných platniach, expozícia, ubolené a krvavé prsty, túžobné očakávanie vrcholu. Vrchol. Radosť. Stisk rúk. Pivo.

Po ľadovci to ide celkom dobre, ale tá moréna na konci nás skoro zabila. Ľadový svah s trčiacimi kamienkami, ktoré buď vôbec nedržali alebo držali až moc. Samozrejme, vždy opačne ako sme potrebovali. Užili sme si veľa pádov, krvavých rán a naša slovná zásoba sa zúžila na malý okruh silno expresívnych slov. Začal som premýšľať, že existujú na svete miesta/situácie –nazval som to „koprolalickými zónami“-  kde sa akokoľvek slušný človek neubráni nutkaniu hovoriť vulgárne. Keď sme prekonali jednu z týchto „zón“, odmenou nám bol krásny západ slnka. Za šera prichádzame na Passo Fedaia a vieme, že o takomto čase asi nič nestopneme a čerešničkou na torte bude niekoľkokilometrová onánia po ceste až k autu. Radosť s akou sme sa chceli postaviť tejto výzve nám bohužiaľ nebola dopriata. Prečo musíme mať také šťastie? Asi za minútu od nášho príchodu prešli okolo na aute naši talianski kamaráti. Otočili sa pre nás a my chtiac-nechtiac nastupujeme:) Rybu nezvládli, tak išli niekam na pizzu. Vyvážajú nás priamo až k autu, kde sa púšťame do varenia a míňania zásob ohnivej vody…

Rest day. Vraciame sa do bivaku pre veci. Je bez mráčika, slnko pečie, doprajeme si syr a vínko zo salaša, sedíme na lúke a relaxujeme. Oči nám stále behajú po stene a sledujú línie ciest. Ryba je aj tak neprekonateľná. Nakoniec prehodnocujeme plán zajtra nastúpiť do Messnerovej cesty a volíme zmenu prostredia, aj keď sa nám veľmi ťažko opúšťa táto rozprávková krajina.

Po zástavke v Cortine d´Ampezzo vystupujeme priamo pod ďalšou legendárnou stenou, resp. stenami. Tre Cime de Lavadero. Voľba padla na Cimu Piccola via Comici, známa tiež ako žltá hrana. Ráno sledujeme inverziu a hru oblakov v dolinách pod nami. Keď z diaľky zbadám našu osamotenú vežu s jej výraznou kolmou až previsnutou žltou hranou spadne mi sánka. To naozaj toto chceme ísť liezť? Pekne nechutná skala. Toto je ten svetovo preslávený dolomit?  Už sme pod nástupom a Marcel je naviazaný.  Ech, hrozné s týmto človekom. Ešte že ho tu mám. Až na to skoré ranné vstávanie a nočné hodinové kýchania sa nemôžem sťažovať:).

Lezenie bolo najnechutnejšie(v dobrom), najzaujímavejšie, najexponovanejšie aké som kedy zažil. Po prvých dvoch dĺžkach v rozbitom a paradoxne šmykľavom kúte a previse bez chytov sme mysleli, že to ani nezvládneme. Potom sme si ale privykli na túto špecifickú skalu a začali si lezenie vychutnávať. Trošku som sa bál vo vzdušnom traverze, keď pod nohami som mal 300 metrov previsnutej skaly. Príliš veľa vzduchu okolo a napriek tomu sa mi ťažko dýchalo:) Najťažšia dĺžka opäť v previse vyšla na Marcela a pekne si zabojoval a vyliezol ako nič. O 15:00 sme na vrchole. Opäť vrchol, radosť, stisk rúk, pivo. Opäť a dúfam že ešte toľko krát…

 

P.S.: zostup tiež nebol zadarmo 🙂

P.S.2: díki Marcel

 

 

HORE ZDAR!

Komentáre

Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

p1080706 635 p1020266 dsc00019 dolomiti_9 DSC04060 img_1652 IMG_8115

Archív