Od svitu do mrku

Je pol 6 ráno a ja som už nasraný. Nespôsobilo to ani skoré vstávanie, ani tma so zimou ktorá vraj bežne býva takto zavčasu, dokonca ani zlovestne zatiahnutá obloha ťažkými mrakmi, ktoré uzavreli do svojho temného náručia aj náš dnešný cieľ. Predpoveď ale veští pekný deň, tak sa snažíme nebyť skeptickí ako obyčajne. Už toto je dosť dôvodov pre ranné pesimum. Mňa však vytočilo čosi iné, a verte že oveľa horšie. Zvláštny druh, endemit, obývajúci krásnu tatranskú prírodu, čím ju ,pravdepodobne nevedomky,  dosť dehonestuje. Tatranec obecný (falus maximus) . Čo je zaujímavé na tomto druhu je, že jedinec od jedinca sa líši vonkajšími znakmi, no prejav a rozmýšľanie majú rovnaké.  Samozrejme že existujú aj svetlé výnimky, ktoré evolúcia stihla posunúť o čosi dopredu a tak ich vytrhnúť z tohto hrozného prekliatia. Tí pochopia moje rozhorčenie.

Tak si teda čakáme v Polianke, že by nás mohol na Sliezsky dom vyviesť minibus, ktorý tu každú polhodinku premáva. Predsa len, dnes sa ešte našlapeme viac ako dosť, a zbytočne ísť po x-tý krát touto onaniou sa nám nechce. Konečne prichádza. Na naše veľké prekvapenie nás vodič odmieta, že vraj je plný a nemáme objednané miesta. Skúšame, že my ochotne zaplatíme a nerobí nám žiadny problém ísť aj v kufri (mimochodom boli voľné asi 4 miesta). Ale že to on nemôže a z rachotom, dymom a smradom nás ponecháva napospas naším ťažkým batohom a čiernym myšlienkam.  Počas cesty na Sliezsky sme si naňho niekoľkokrát vrúcne pospomínali. Táto absurdná dráma mala ďalšie dejstvo na druhý deň. Čas a prostredie nezmenené, hlavná postava  stále v životnej forme. Trošku sme ale zmenili scenár a objednali si miesta v tom záhadnom prepravnom prostriedku. Už ako prichádzal som tušil, že táto hra sa zmení na frašku. Miest 12, objednaných ľudí 18. A kto iní ako my piati by mali nastúpiť do kufra plného batohov?  Stojac na jednej nohe v nemožnej polohe a modliac sa, aby cestu vydržalo auto (v každej zákrute sme škreli podvozok a pod nohou som cítil každú nerovnosť a každý kamienok) ,ale v dobrej nálade sme sa predsa dostali až na Sliezsky dom. Tu ma však šokovala ďalšia vec. Chceli sme prespať 2 noci na Sliezskom, ale v telefonáte nám povedali, že je beznádejne plný. Žeby sa im to konečne rozbehlo? Hh. Na vrchole som sa zakecal s partiou, ktorá mala rovnaký problém. Nechceli tomu uveriť, tak išli „na blind“  skúsiť, či sa im nepodarí  niekde prespať. Samozrejme, hotel poloprázdny…

Vráťme sa ale k tomu, čo nás napriek vyššie spomenutému, stále sem priťahuje. Hory, lezenie, krásne scenérie, pokoj, adrenalín…  Iniciátor a ideový vodca 1. dňa bol Andrej. Krásne platne vo východnej stene Gerlachu spadajúce do Gerlachovskej próby vyzerajú neuveriteľne lákavo a napriek tomu tadiaľ nevedie žiadna cesta. Tak prečo sa do toho aspoň nepozrieť? Gypsyho feratou vybiehame hore a už stojíme pod stenou. Vyzerá krásne. Na línii sa zhodujeme okamžite. Veľká platňa v strede steny preťatá systémom špár vedúcich pod previs, ktorý vyzerá, že sa bude dať obliezť sprava. Nastupujem do prvej dĺžky. Počiatočnú neistotu a skrehnuté prsty vystriedal adrenalín a radosť. Delikátne lezenie. Pevná skala,  špáry sú presne tam kde ich treba, pekná expozícia. Andrej ku mne dolieza celý premrznutý. Sám nevie ako túto dĺžku preliezol. Ruky necitlivé, tak ich používal iba aby nespadol dozadu.  Pred chvíľou sme sa potili v krátkom tričku, no stena je už v tieni a sem-tam aj zavanie čerstvý vetrík. Postupujeme vyššie a vyššie a užívame si každý meter. Posledná dĺžka. Čakáme už jednoduchý dolez, no skutočnosť je iná. Čudujem sa čo to tam Andrej toľko robí, no o niekoľko minút som to pochopil. Nič na nohy a na tie zmrznuté ruky ani nehovorím. No prekúsali sme sa aj cez toto a už si na vrchole, slnku a teple podávame natešení ruky. Na začiatku cesty sme našli 3 skoby a zlaňovaciu slučku, tak nevieme či sa naozaj jedná o prvovýstup. Ale podľa všetkých dostupných info by tam nemalo byť nič vylezené. Možno nejaký pokus, poblúdenie? Dôležité je však to, že sme si super zaliezli a prežili krásny deň v horách. Cestu  sme nazvali Belzebub 5+/6-, 4 hod., venovaná na pamiatku Cela Radványiho. Rozhodne by sa mu to nepáčilo a to nás na tom teší. Nech si tam zhora (alebo odkiaľkolvek) na nás hromží päsťou  a nadáva. Na vrchole sme si ešte hodne dlho posedeli, tešili sa zo samoty, krásneho výhľadu (2 veci ktoré súčasne na Gerlachu asi ťažko zažijete) a príjemného pocitu z práve prežitých chvíľ. Do Polianky sme prišli až za hlbokej tmy. Od svitu do mrku. Trošku som závidel Andrejovi, že to nemusí absolvovať aj na druhý deň. Ale už som sa sľúbil, počasie má byť stále super, tak kde je problém? Ráno som sa síce akosi ťažšie hýbal, no o chvíľu to prešlo. Luxusným vývozom na Sliezsky sme ušetrili čas aj sily, takže už o 10 ráno po výstupe Gerlachovskou próbou sedíme na Zadnom Gerlachu a užívame si neskutočnú podívanú. Mraky zahalili doliny, vrcholy olizuje teplé slniečko, cítime sa ako v inom svete. To čo je tam dole je mimo nás.  Čas zastal,  príroda sa nám predvádza a my sme len tichými divákmi. Vyhnal nás až studený vietor. Martinkov pokračujeme na najvyšší bod SR. Trošku sa zahalil do hmly, a Rado je smutný. Povedal, že zas uvidí len kríž. To sa mohol ísť odfotiť aj na cintorín do Kamenáča. Pripravili sme mu aj sviečky, aby scéna bola dokonalá. No o pár minút sa opäť rozjasnilo a my sme počúvali horopis od múdrych vodcov. Už len zbehnúť Batizovskou próbou (asi 4 hodiny- ale stihli sme prebrať veľa zaujímavých tém – či je riť vzduchotesná… ostatné radšej nebudem publikovať)  a znovu za tmy prichádzame do Polianky. Od svitu do mrku…

Komentáre

Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

p1010003 dsc01258 p4270127 img_5518-800 017 dsc1101 OLYMPUS DIGITAL CAMERA IMG_4494

Archív