Slnko už pred hodnou chviľou zapadlo. Všetko sa ponorilo do tmy, chladu a zaslúženej nečinnosti. Počkať, tak čo potom robíme na vrchole Veľkej Gerlachovskej strážnice? Insomnia? Plánovaný bivak? Ale kdeže, len Kriššákové platne o pár sto metrov nižsie nás trochu zdržali, preverili no zároveň i potešili. Teda mňa určite. Tie slovné zvraty ktorými sa Jurko hecoval pri bojovaní v najťažšej dĺžke (aj by som ich zverejnil, ale je možné, že tento článok uzrie aj oko neplnoletého čitateľa) a tie vystrašené oči po jej dolezení ma celkom pobavili a zahnali temné myšlienky, čo nás ešte čaká, či zmokneme a pod. A tak sa stalo, že v takejto pohodičke dosahujeme vrchol. Ten pre ktorý sme sem prišli –psychický a fyzický a konečne aj tej nekonečnej strážnice. Próbou zbiehame v rekordnom čase a dole nás už čaká kuře na paprice a najjasnejšia obloha v širokom okolí. Zistili sme, že sme veľmi zle na tom s našou predstavivosťou. Ako sa môže stať, že pri 12. padajúcej hviezde v priebehu 5 minút už nevieme čo si želať?! Našťastie nové obzory nám otvára ohnivá voda značky Saguaro… Hviezdy už na nás nemali
Zničení, unavení a dokrčení ako po Andrejovej rozlúčke sa zobúdzame do zamračeného a studeného rána. Chvalabohu. Aspoň jedna hviezda splnila čo sľúbila. A tak čo iné nám ostáva ako poradiť sa so Saguarom. Hráme hru v karty. Chuj. Už samotný názov naznačuje, že o prvé miesto sa pobije silná konkurencia. Bol to trvdý boj a vyhrali sme všetci, lebo počasie sa umúdrilo a len chuj môže ostať hrať karty keď tie tatranské steny tak lákajú. Pod nástup ma niekto teleportoval a visiac v previse, v pochybnom čoku za lokrom premýšľam, kto to asi vyhrá večer. Tvrdlohlavo ideme za svojim a vyhutnávame si posledné dĺžky Pytlákovho expresu na Batizáčik. Po ceste dole ešte pripneme na naše lanká zblúdenú dvojicu. Verím, že ťažko sa im orientovalo v stene podľa ciernobieleho nákresu 2*2 cm. Ich cesta bola červená, 4. zprava, tak kde je problém?
Večer opäť kuře na paprice, ale kam máme adresovať naše želania keď obloha je tak zlovestne zatiahnutá, len sem-tam ju pretne ohnivý blesk. Krásne divadlo. V noci sme striedali veľmi nezvyčajné polohy ( nezvyčajné na spánok) aby sme sa vyhli stekajúcej vode a kalužiam pod spacákom. Ráno balíme a bilancujeme v krásnom pohostinstve pri stanici vo Vyšných Hágoch.Časť odchádza, no my pokračujeme na náš Jamesácky týždeň na Zbojníčke. To je ale už iný príbeh…
Inak ani cesta z Trnavy vlakom nebola na zahodenie. Koho by napadlo, že v reštauračnom vozni si nájde nového lezeckého partnera a popočúva príhody o rumových dňoch, alebo že si v električke dohodneme hiphopový koncert na Popradskom plese (a to hip-hop neznášam), alebo že….
