Branko i dve cury

V septembri 2008 piati členovia oddielu HK Skoba a pár ľudí okolo Janka Haršanyho zorganizovalo lezecko-spoločenskú akciu v chorvátskej Paklenici. Pre veľký úspech minuloročnej akcie sme sa rozhodli Chorvátsko zopakovať. Dlhé mesiace plánovania a organizovania nakoniec stroskotali deň pred odjazdom ale zdravé jadro už v noci našťastie sedí namačkané v turane na rakúskej diaľnici. Cieľ je jasný, pokoriť lezecký a zábvano-spoločenský vrchol Omišu, miesta kam máme namierené.

Ach áno… skoro som zabudol predstaviť členov tejto nebezpečnej misie do strednej Dalmácie. Veronika, hovorkyňa celej skupiny. Mladá, ambiciózna organizátorka, ktorú máloktorá situácia dokáže vyviesť z mierky, teda ak sa nejedná o zbesilú jazdu automobilom po exponovaných serpentínach, ktorú povedzme si na rovinu, by len málokto z nás zvládal. Dominička, naše kvítko, ktorej objektívu fotoaparátu ujde len máločo. S jej polarizačným filtrom je naša akcia ešte pestrejšia. Dominička má rada cestoviny, chlapov s vytetovanou kotvou na zápästí a Janka. Janko alias Laško ako hlavný športový vedúci akcie udával výkonnostný a spoločenský štandard, a veru často krát položil laťku veľmi vysoko. Ďalší člen týmu je Peťo alias Karolko alias Karlovačko. Pre veľký úspech z minuloročnej akcie sú do neho vkladané veľké očakávania. Jeho kúzelnícky trik, pri ktorom zmizol prakticky v sekunde na celú noc vzbudil obdiv nielen horolezeckej obce. Kvôli svojim schopnostiam, ktorými sa zaradil medzi 10 najlepších eskamotérov oddielu, musí často meniť mená a miesta pobytu – preto toľko prezývok. Podľa najnovších správ bol naposledy spozorovaný na Orave. No a nakoniec zostávam ja, Tomáš alias Ožujsko. Mám na starosti kultúrnu úroveň akcie a dúfam, že nesklamem. Pokľudný jedinec, ktorý sem tam priloží do ohňa ale keď už, tak poriadne.

Noc v aute prešla celkom rýchlo, ani sme sa nenazdali a ráno zažívame niekde pred Splitom. S Veronikou nás však veľmi mrzelo, že sme budili pasažierov, keď sme sa ako šoféri chceli ponaťahovať na nejakom odpočívadle. Janko neboj, nabudúce bez prestávky, tempomat na šestke a budeme sa striedať za jazdy. K ubytovaniu prichádzame ako slepý k televízoru.  Pôvodný zámer bolo ísť do stanu ale na recepcii nám ponúkajú apartmán v cene stanu, čo sa nedá odmietnuť. Sklamaná Veronika, ktorá sa všetkým v Petržalke chválila, že ide do Chorvátska stanovať, je nabádaná aby si teda ten stan rozložila v izbe. Branko – pán domáci nás hneď uvítal fľaškou orechovej rakije, je vidieť že nás už zďaleka prekukol. Pripíjame si s ním na bezproblémový pobyt a duplujeme to druhým pohárikom. To však nevie, čo všetko ho ešte čaká. 😉

Prvý večer klasika uvítací, zisťujeme aké sú v okolí možnosti. Ráno športový vedúci Janko rozhodol, že sa ide liezť. Začíname v  časti Planovo Middle. Pekné, jednodĺžkové, športové cesty. Lezeníčko naparádu akurát dobré na úvodné rozlezenie. Do obeda je tu tieň ale slnko sa už pomaly prehupuje cez skalu a z tej sa stáva vrelá platňa. Utekáme aj s raňajkami za babami, nejaký ten aperitív, zaslúžené pivečko a ideme na pláž. Naše pohľady však nelákalo more ale hory za nami. Z diaľky sme sledovali línie oblasti Stomorica. V sprievodcovi boli zaznačené len dve vylezené cesty a tak sme vedeli, že toto je správna oblasť na prvovýstup. Rozhodli sme sa, že na druhý deň skoro ráno ideme do toho. Tomu by však nesmel predchádzať onen večer, ktorý spôsobil, že do obeda nasledujúceho dňa sme neboli schopní prejsť ani z izby na záchod (a nebola to svalovica z úvodného lezenia). No čo už, tak si pozrieme trocha mesto, pováľame sa na pláži a o piatej ideme pod skalu.

Sme veľmi potešení, lebo pod skalu sa nastupuje prakticky za našim domom, čo je po tých nekonečných tatranských nástupoch ako keď si vybehneš z chaty vyšťať sa. Brodíme sa chorvátskou flórou a hľadáme miesto, kde nie sú ešte navŕtané borháky. Na to, že v sprievodcovi boli zaznačené dve cesty je to tu nejaké preistené. Za rohom však Janko nachádza nezlezenú líniu a 17:30 začína ťahať prvú dĺžku. Miestne kríky z tŕňmi jak háčiky na ryby dávajú prvolezcovi zabrať. Osem metrový travéz a Janko prvý krát štanduje. Potom za ním doliezam ja a zisťujem, že to nemal vôbec jednoduché. Tie lokre a šuflíky po ceste nie sú to najhoršie. Kríky a buriny fakt bodali ako žiletky. Česť Vinnetuovi, že zvládal po takom niečom skotačiť. Posledný doliezal Peťo aj so svojím špeciálnym hliníkovým vklinencom na ľavej ruke. Ani ten ho však nezachránil, aby sa v travéze pred prvým štandom nezgelil do košatého, pichľavého kru. Ďalšiu dĺžku sa napájame do odistenej cesty Forma piva 6a+ (200m). Ako postupom času zisťujeme, naše rozhodnutie bolo správne, pretože sa nejako nečakane začína stmievať. To však nás skúsených night climberov nemôže rozhádzať. Už v minulosti sme sa špecializovali na podobný tip lezenia a mesiac je vlastne len také slabšie slnko.

Janko podáva skvelý lezecký výkon a zdoláva jednu dĺžku za druhou. S Peťom si robíme pár romantických fotiek nad panorámou Omišu, ktorý zahaľuje pomaličky tma a popri tom samozrejme istíme Janka. Lezenie je rôznorodé. Sú tu úseky s veľkými madlami, tabule s malými škrabkami, exponované časti, police. Jednoducho parádne lezenie. Do poslednej dĺžky nám svieti už len mesiac v splne. Doliezame na veľkú policu, kde už rušíme istenia, svietime a hľadáme čelovkami možný zostup. Obetavý guide Janko pobehal všetko možné okolie a nakoniec rozhoduje pokračovať hore dvojkovým terénom cez hrebeň a zísť do žľabu na druhej strane. Na úplnom vrchole ubalíme zaslúženú cigaretku a vychutnávame chvíľu, pre ktorú práve toto všetko robíme.

Z tejto výšky svetielkuje Omiš ako hviezdy na nebi, rybári práve vyrážajú v ošumelých loďkách na more a my sme páni sveta.  Plní pocitu zadosťučinenia sa vydávame po hrebeni a schádzame nižšie a nižšie, niekedy aj plnohodnotnými lezeckými terénmi a cez suché stromy za 3+. Ešte posledný travéz a schádzame na „pevnú zem“, do povestného chorvátskeho, ostrého, hnusného, odporného, nechutného chabŕždia. Po kolenách v ostrých kríkoch sa brodíme dole žľabom do civilizácie. Celí skrvavení od ostňov si pripadáme ako na Golgote. Vtom započujeme asi o 200 metrov nižšie nejaký krik. „Karóóól!!!, Karóóól!!!“. Kto by tu teraz zháňal Karola? Alebo, žeby kričali Halóóó? Asi niekto potrebuje pomoc alebo čo. „Halóóó!!! Halóóó!!! You Need Help?“ Íííí dpč, oni hladajú nás. Prúser. Asi v polovičke žľabu sa s nimi stretáme. Osem záchranárov z mesta sa nás vybralo hľadať, prúúúser nabeton. Vysvetľujeme im, že my nie sme žiadni amatéri a že sme úplne v poriadku. Počas zostupu utrúsili pár nemiestnych vtípkov na náš účet, že budeme musieť zaplatiť 300 EUR za záchrannú akciu a pod. Už sa blížime k civilizácii. Bohužiaľ cesta končí pri plotoch rodinných domov. Záchranári vyberajú cestu kade preliezť a hlavne kde nemajú pusteného psa. Struhli sme to cez jeden dvor ale ten končil vstupom do domu kde nám nikto neotváral. Cez niekoho obývačku som ešte nezostupoval ale táto skúsenosť nám bola žiaľ odopretá. Skáčeme do druhého dvora a tam už konečne vedie cesta na ulicu. Čaká nás búrlivé uvítanie žien s deťmi a pripadáme si v tých sedákoch s navešanými expresami a šlingnami na ulici jak úplní debili. Aká náhoda, stojíme asi 30 metrov od nášho apartmánu ale aby sme ocenili obetavosť záchranárov, pozývame ich ešte predtým na pivo. Okrem jedného, čo vyzeral ako z Hajduku Split všetci naše pozvanie odmietli. Ale hneď ako sme sa otočili, zavolali nás späť, a spoza davu žien a detí sa vynára policajné auto. Niekto totižto zavolal na políciu, že videl na hrebeni svetlo a tak zorganizovali oficiálnu záchrannú akciu, z ktorej sa musela spísať zápisnica. Policajt sľubuje, že celé to bude trvať 10 minút. Vôbec mu nevadilo, že nemáme pri sebe žiadne doklady aj keď sme si ich mohli vyzdvihnúť, keďže sme stáli prakticky pred apartmánom.  Asi to budú len nejaké formalitky a za chvíľku sme späť.

Policajné auto nás vezie na neďalekú policajnú stanicu. Ja vpredu nezáväzne komunikujem s policajtom zatiaľ čo chalani vzadu ticho pozorujú náš rozhovor. Jak dvaja tatári si nerozumieme ani slovo. Na parkovisku vyskáčeme ešte v tých sedákoch, špinaví a doškriabaní z auta a nasledujeme policajta do budovy. „Tu počkajte“ – nám nejak naznačuje a prejde ku kolegom v uniformách na vrátnici. „By sme si mohli aj zbaliť ten materiál, nie?“ horoví Janko a otvorí ruksak, načre rukou a vyťahuje ťažkú koženkovú ladvinku. Pozeráme jak puci na to, koho z nás to môže byť a kto si zoberie na lezenie takú ťažkú blbosť do batoha. Tak sa podujmem, že to teda otvorím keď to nikoho neni. „Ííííí DPC… tam je pištoľ!!“. To sa môže stať asi len Janíčkovi, že vo švungu omylom zbalí do batohu policajnú pištoľ :D. To už bude určite prúser nabeton. So svojimi dorozumievacími schopnosťami som ukazoval policajtovi na vrátnici, že sme omylom zobrali z jeho auta kapsičku. Samozrejme mi zase prd rozumel a kývol hlavou, že dobre. Ja že super, jaký pohoďák a položil som mu tú kapsičku na okno vrátnice. Potom vyšiel z vrátnice a vedie nás po schodoch, cez dlhú chodbu do vypočúvačky, kde sedí hrôzostrašný bezkrký sťahovák. Ten sťahovák je žiaľ policajt a začína nás vypočúvať. Samozrejme, zase hovorí na mňa a tak prikyvujem všetkému čo povie. Asi vedel, že mu moc nerozumiem lebo vždy keď mi dal kontrolnú otázku, nikdy som nevedel čo odo mňa chce a tak ma zdrbal, že stále prikyvujem a vôbec nerozumiem. Jediné, čomu som rozumel bolo, keď sa spýtal kde sme ubytovaní. Tu som vycítil príležitosť konečne zahviezdiť svojou chorváčtinou a tak som na neho vybalil: „Branko i dve cury“, čím som mal namysli, že náš domáci Branko má dve dcéry. Adresu, číslo domu, priezvisko domáceho, nič z toho sme nevedeli iba že má Branko dve dcéry. Proste sme sa chytali aj slamky. Dúfam, že som nášmu skvelému domácemu nespôsobil opletačky ohľadom mnohoženstva lebo cura znamená po chorvátsky žena a nie dcéra, ako mi bolo neskôr vysvetlené. Ale chlapík sa našťastie netvári že mi moc rozumie.

Vypočúvanie sa dostane na bod mrazu keď si pýta od nás doklady. Nikto z nás žiadne nemá, veď sme na to upozorňovali. Sťahovák nám ešte posledný krát dohovára, ja všetko odprikyvujem a s policajtom, čo nás priviezol ideme späť na apartmán. Po ceste okolo vrátnice ho taktne upozorňujeme, aby si konečne zobral tu kapsičku, čo sme mu nechali na okne a v ktorej nevieme, že má pištoľ. Keď ju zbadal na tom okne vrátnice, skoro spadol z nôh. Chytal sa za hlavu, potom ňou krútil a niečo si nasrato šomral. Pred autom nám ukázal, čo v tej kapsičke vlastne mal, na čo sme sa my tvárili vééélice prekvapene až udivene, akože sa mohlo takéto niečo stať. Ale je to jasné, po jedenástej hodine ťažko nájsť triezveho policajta v Chorvátsku a v kombinácii s takými tipmi ako sme my to ani inak dopadnúť nemôže. 😀

Na apartmáne bola ešte krátka dohra, policajt zapisoval naše údaje do zápisnice. Okrem toho všetkého sme mali zavolať aj Branka, ten však nebol doma a tak sme zohnali aspoň jeho ženu, pani domácu. Najlepšie na celej príhode je to, že tie svetlá na hrebeni videla práve ona, naša domáca a tá na to upozornila policajtov.

Ďalšie dni prebiehali už v duchu osláv záchrany mladých horolezcov. Poliezli sme ešte veľa ciest v oblastiach Babina Bara a Planovo Middle.

Tohtoročné Chorvátsko dopadlo zase nad všetky očakávania výborne a už sa teším, čo sa nám zase prihodí ďalší rok :D.

Tomáš

Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

dsc00741 p2168239 p2168369 p1080230 dscn1829-resized-to-1200 p-037 IMG_4803 IMG_4821

Archív