Malá poviedka

Malý princ bol už unavený z putovania po planétach. Premýšľajúc, akí sú dospelí neuveritelne čudní prišiel na ďalšiu planétu, ktorá mu okamžite vyrazila dych. Prírodné krásy tu nemali obdoby. Strmé skalné steny, ľadopády, panenské kopce pokryté ľadovou čiapkou, rieky a krásne, rozľahlé pláne… Malý princ sa cítil ako v raji a s hlavou vyvrátenou  dohora hltal očami každý nový kúsok neprebádanej krajiny. Zo snenia sa prebral až keď sa potkol o človeka. Zľakol sa. Hustá zarastená brada, dlhé neupravené vlasy. Ako z bajových kresieb, pomyslel si Malý princ. Ale niečo mu na ňom nesedelo. Áno, chýbal mu široký úsmev a veselé oči, z ktorých by sršala radosť a spokojnosť. Trochu sa osmelil a začal konverzáciu: „prečo si taký smutný, čo ti môže chýbať na tomto prekrásnom mieste?“

Náš kamarát, nazvime ho horolezec, odpovedal  trochu podráždene, asi ako keď ho pri vynáškach s 80 kilami na chrbte už po 160-krát otravovali tatranskí cepri, „pál do pi.. “ Ale potom sa prejavil ako ľudomil a porozprával Malému princovi svoj smutný príbeh.

„ začalo sa to, keď som sem prišiel s kamarátom ,nazvime ho spolulezec, a okamžite sme sa do tejto planéty zamilovali. Patrila len nám. Robili sme jeden prvovýstup za druhým, liezli sme ťažké ľady, bigwally. Všetko čo ťa len napadne. Boli to krásne chvíle. A potom, jedného dňa keď sme spolu stáli pod stenou a pripravovali sa na ďalší prvovýstup sa to stalo. Ani neviem prečo, a môjho spolulezca som vyhnal z našej spoločnej planéty zo slovami, že ho už nepotrebujem a liezť môžem aj sám. Pár dní sa mi to páčilo, ale vtedy, pri poslednom sóle, keď som stál sám na vrchole som si to uvedomil. Lezenie je o ľuďoch, o priateľstve ktoré spája spoločné lano a je ďaleko silnejšie ako ktorékoľvek iné. Vtedy som si zaumienil, že už liezť nebudem o odvtedy tu len takto ležím…“ Stíchol, potiahol si z trávy, ktorej sa veľmi darilo v okolí, a ponoril sa do veselších myšlienok. Malého princa ale jeho príbeh  dojal a rozhodol sa, že mu spolulezca nájde. A stalo sa. Keď sa naši starí priatelia po toľkom čase stretli, zabudli na staré nezhody a padli si do náručia.  (na planéte bohužiaľ mali absolútny nedostatok samičiek –akéhokoľvek druhu- a pomaly sa to začalo prejavovať)

Hneď bola príroda krajšia, stromy zelenšie, strmé skalné steny útulnejšie a mariuhanové lístky väčšie. Obidvaja boli Malému princovi nesmierne vďační a za odmenu ho zobrali na spoločný výstup. Malý princ bol nadšený a keď si na vrchole podávali ruky, pochopil. S myšlienkou, že horolezci sú asi najnormálnejší z dospelých, opúšťal túto planétu ako máloktorú s úsmevom na tvári.

Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

img_0230x 26012010230 p2168170 p6069942 p1150552 dsc0992 p1030372 20170211_114402

Archív