Je pondelok večer. Počasie hlásia zlé čo ale v konečnom dôsledku znamená, že bude krásne. Pre slovenskú meteorológiu platí, že čím je horšia predpoveď, tým bude v Tatrách krajšie. A tak sadáme v skromnej zostavičke do auta a o pár hodín (keďže Peťovi nefunguje tachometer sme to valili po dialnici neuveritelných 90Km/hod. ) vysadáme na Podbanskom. Ráno je presne podľa predpovede krásne. Cieľ máme jasný: dokončiť nedokončené. Minulý rok sme museli kúsok pred koncom povedať „do riti“ a zlaniť s Malého Hrotu, cesta Cez platne, Pochylý 6+A2. Teraz sme museli povedať „do riti“ už na začiatku, lebo nemenovaný člen týmu Peter N. zabudol lano a plán liezť takúto cestu v trojke s dvojičkami nám nepripadal NAJVIAC dobrý. Náhradný plán sme zbúchali v pohostinstve na Hrebienku. Na Zbojníčku vybehneme ako nič. No a tu sa začína to, čo nám spríjemní lezenie v stene. Kapustová polievka. Náš výlet sa mi náramne podobal na Bajovu poviedku o „otrasníkovi“ Tonym. Nastupujeme do JZ steny Javorákov, cesta Mašek 5+. S prvými metrami sa začínajú prvé tráviace problémy. Peťovi akosi nesadla polievočka. Bože, čo by som dal za to, keby sa to z neho valilo obvyklým otvorom a bez tých strašných zvukov. Peťo chcel zlaniť už z 2. štandu, ale stále sme ho prehovárali že tuto kúsok to už končí a čoskoro sme hore. S Andrejom sme sa cítili akoby sme liezli s jeleňom v období ruji. Aj sa pod nástupom začali podozrivo zhromažďovať kamzíkovia a turisti dvíhali hlavy pátrajúc po pôvodcovi týchto neobvyklých pazvukov. Po dosiahnutí vrchola (Javorového štítu ) a zbalení lana a materiálu sa Peťovi náramne polepšilo. To asi nebude náhoda. Cesta to bola krásna, ale nedoporučoval by som ju liezť aspoň 3 mesiace, inak by ste mohli každých 20 metrov naraziť na niečo nečakané.
S Peťom sme sa konečne rozlúčili a my sme sa išli prespať na Zbojníčku a nabrať sily na zajtrajší plán. Andrej mal vyhliadnutú líniu pre novú cestu v JZ stene Javorákov. Tož skúsime to preliezť. Od nástupu ťaháme nové dĺžky. Ukrajujeme kúsky z novej cesty a každý meter je pre nás radosťou. Po prvých 2 dĺžkach 5 a 4+ to začína byť to pravé orechové. Krásny kút ako stvorený na lezenie na sokolíka. Špára je ale všade rovnaká a jediný friend tej veľkosti som použil o pár metrov nižšie. Hádam ten čok vydrží, ale skúšať ho nemienim a na pokraji pádu sa dostávam na policu, 7-. Ďalšia dĺžka je na Andrejovi. Kolmý, až mierne previsnutý kút. Andrej bojuje, ale špára vnútri je mokrá. Po pár metroch odsadá a oddychuje. Tutový friend a už sa prehupuje na policu kde štanduje, 7- A0. Naozaj delikátne lezenia. Ďalej pokračujem trochu nepríjemnou špárou a platničkou, 6+. Tu sa napájame na nám už známy Krupitzierov komín. Podávame si ruky a oboch nás premohla radosť. Pod nástupom sa ešte dlho prezeráme líniu nášho prvovýstupu a v mysli ju preliezame znova a znova. Na chate zakreslujem do knihy prvovýstupov, nejaký ten horec a šups domov. Výlet ako má byť. Inak, cestu sme nazvali Perthesáci. Predpokladáme, že vám tento názov nič nehovorí. Perthes je choroba ktorá postihuje stehennú kosť, čo spôsobuje krívanie a bolesť a obidvoch nás postihla v detskom veku. Aj napriek tomu sme neodolali vábeniu hôr…
Perthesáci 7-A0, 5hod.
Andrej Haršány
Ján Haršány
