Na Katkinu otázku, či prídem behať Psotkov memoriál, že veď ide aj Karol môj brat, jej odpovedám: „Hmm, nemusím mať všetko, takže skôr nie. Ale keď tak prídem na after párty a možno teda aj niečo poliezť.“
Sobota
Sobota večer, deň odchodu a ja prespím dva vlaky, na ktoré som chcel ísť. Našťastie išiel (to istil) ešte posledný vlak IC , na ktorý som mal zúfalých 20min aj s pobalením. Na afterku prichádzam v tom najlepšom, takže zatiaľ som nič nezmeškal. Hrala kapela, strhla nás vlna dobrej nálady, takže nie je o čom, ostávame až do rána.
Nedeľa
Daň za bujarú sobotu sa ukázala v podobe náročnom vstávaní, o to náročnejšom šľapaní a mučivom lezení. Na tento rozjazdovo-vytriezvovací deň sme si zvolili (teda Katka zvolila) Cestu Horskej služby na Ostrove. Hneď prvá dĺžka bola kľúčová chuťovečková špára za 7-, v ktorej začalo protestovať telo, potom hlava a nakoniec žalúdok. A mne neostávalo nič iné, len zaťať zuby a doliezť to, keďže si nemôžem hneď prvý deň spravi hanbu u baby a ešte k tomu spod Tatier. Po tejto frajerskej hecovačke boli zvyšné dĺžky už len pohodička. Doliezame v dobrom čase, dávame vrcholovú fotečku a začíname schádzať na vlak do Popradu.
Pondelok
Krutá realita. Vstávanie o 5 ráno. Moje telo protestuje, no nakoniec ma Katka dokope vstať z postele a my doslova šprintujeme (Katka štýl, rýchlochôdza je vraj pre slabých) na TEŽku smerom na Popradské. Cestou hore Katka stopla odvoz a my sa vezieme v teplúčku ku chate. Na Popradskom dávame raňajky a potom šľapeme pod Voliu Vežu. Na lezenie Katka vybrala cestu, ktorú už dlho chcela vyliezť – Moribundus (VII-). Cesta relatívne v pohode až na kľúčový prechod z platne pod previs, kde bolo treba chytiť obrovské madlo. To sa však čnelo celkom dosť ďaleko a bolo potrebné sa nejako rozumne naskladať. Po prelezení cesty sme mali dobrý čas, tak sme si povedali, že buchneme ešte jednu cestu. Tento raz som si vybral ja a to Hviezdy a Búrky (VII). Cestu sme buď netrafili alebo bola ťažká na orientáciu, lebo jediná osoba, ktorá vôbec čítala nákres, bola, ako inak, Katka :D. Tu Katka zisťuje, že si nedám povedať a volím si vlastné varianty, kde miestami spravím zo 7 poctivú 7+. Cestu doliezame cestou necestou, zlaňujeme cez Štaflovku a schádzame dole na Popradské po tme.
Utorok
Deň, kedy na môj silný protest odchádzame o hodinu neskôr na bus na Bielu vodu. Cestou hore dávame skvelé raňajky, ktoré stihla Katka pripravi počas môjho hodinového protestného spánku. Na tento deň som vybral cestu Korsodov tanec na Žeruchovej veži, ktorú liezol Martin s Kollerom na Jamese, hovorili, že je veľmi pekná a mali pravdu. Veľmi krásna dĺžka bola odistená platňa, ktorá pre mňa bola náročná skôr na morálový prelez, než na aký som zvyknutý prevažne zo skaliek. Po prelezení úžasné pocity a skvelé počasie. Ako tradične dávame fotečku a zlaňujeme dole na zaslúžené pivo na Brnčalku.
Streda
Stále som tu. Pobyt pod Tatrami každým dňom bez premýšľania predlžujem. Na to, že som tu pôvodne len afterkoval, som už dávno zabudol. V tento deň hlásia polooblačno, tak volíme rest day. Konečne deň, kedy sa do sýtosti vyspím, zatiaľ čo si Katka medzitým stihla vybaviť úradné záležitosti. No šikovné to dievča. Po Katkinom príchode si dávame spoločné raňajky, ja počekujem nejaký ten facebook a Katka čekuje ubytko v BA. Po chvíli zisťujeme, že sa obidvaja začíname nudiť. Pozrieme sa na seba a navzájom si povieme: No čo? Kam ideme liezť? Kvôli pokročilému času a boľavým nohám volíme niečo blízko a niečo pekné. Jediné moje požiadavky boli, že si nebudeme kaziť priemer, takže pod číslo VII nelezieme . Tak sme si zvolili cestu Nemorálny tanec (VIII-) na Stene pod Skokom. Nádherné lezenie, odistená cesta a krásne položená platňa. V závere cesty bol previs za 8-, ktorý sa ukázal ako nielen veľmi výživný, no nakoniec aj pokorený. Doliezame pri západe slnka, dávame fotečku a rýchlo zlaňujeme.
Štvrtok
– Kubo vieš čo je Magické oko ?
– Jasné, že viem.
– A pôjdeme ?
– Kľudne na jedno, dve, tri .
– Čóó? Nechápem.
– Čo nechápeš. Šak vypijeme zopár kolečiek, keď chceš.
– Aha, ale ja som myslela cestu.
– Hmm a ja že si dostala rozum a myslíš aj na niečo iné ako je lezenie.
Tak som teda Katke vysvetlil, čo je to magické oko a ona ma zase zasvätila do cesty. Šľapeme pod Ošarpance, počasíčko tip top. Kľúčová dĺžka cesty je perfektná platňa, v ktorej sa nič nedalo založiť a v celej dľžke boli len 3 borháky, takže začína morálny boj, ktorý som si počas tohto pobytu v Tatrách skutočne vycibril.
Piatok
Ako čerešničku na torte sme si na záver môjho lezeckého pobytu v Tatrách zvolili odistenú športovú cestu Oceľovú niť (VIII-/VIII) na Ostrove, ktorú som kedysi nedoliezol s Peťom a Andrejom, no teraz sa mi to podarilo s Katkou. Najhoršou sa pre mňa ukázala byť asi posledná dĺžka za VII+, kde machovitý začiatok naznačoval, že asi nepatrí medzi najčastejšie lezené. V tomto mieste som párkrát zletel a nepekne som si ponadával. Po prelezení zopár metrov nasledovalo 50 metrov krásneho odisteného lezenia, kde nastal ďalší problém. Potreboval som asi tak 20 expresov a mal som 10. 😀 Takto okorenené lezenie bolo o to zaujímavejšie.
Na záver by som dodal, že za tento pobyt som si vyskúšal skoré vstávanie a hodne šľapania, ale všetko to stálo za tú námahu a pre ten úžasný pocit, keď ste len vy a skala a to počas celých 6 dní v čarovnom prostredí s úžasnými ľuďmi a v neskutočnom počasí.
Link na fotecky Tatry oktober 2017
