O šípkach a lososoch

Presne si pamätám pocit, keďsom stál u Eda na chate a pozeral na obrázok veže Ulamentorsuaq. To magické volanie, keď neviete čo so sebou  a zrazu prúdy vo vašej hlave sa z chaosu zjednotia do jasnej šípky. TAM. Ale ako to už býva, vtedy som netušil, že to je Gronsko a zorganizoval som Baffin. Roky plynuli ,  šípky sa menili. A menilo sa aj telo a zázemie. Ale ten zvláštny spodný prúd sa začal znova vynárať. Už z minulosti som vedel, že šípke TAM neodolám. Ale jedna chromá šípka je málo. Treba rozvýriť prúdy aj v iných hlavách. Lenže prúdy je jedna vec a šípka druhá. Prúdy sa rozdúchali ale iba v jednej hlave ostala šípka. Sú dve šípky dosť na tak dlhú a nebezpečnú cestu? Už viem,že áno ale bolo si to treba overiť.

Príprava expedície sa niesla v haršányovskej ľahkovážnosti a zmysle pre dobrú rozlúčku. Ale letenky sme už mali, tak hádam to nejako dáme aspoň tam. Prvý krát som sa zobudil v Kodani, potom tma a Narsarsuaq. Deň aklimatizácie, helikoptéra ( jeden z detských snov, pokiaľ nie je záchranárska) a Nanortalik. Ostrieľaný vlk Niels, dvojča Leslie Nielsa sa nás ujal, odviezol do asi najkrajšieho hostela na svete, s výhľadom na oceán posiaty ľadovými kryhami. Tu sme kúpili všetky potraviny, znova s haršányovskou ľahostajnosťou a znova to vyšlo. Ráno sa stretávame v prístave s naším kapitánom, ktorý nás vezie do vnútra Tasermiut fjordu. Závratnou rýchlosťou kľučkujeme medzi ľadovými kryhami rozmerou činžiakov. Asi od 200 m.n.m. je hmla,  nič moc nevidíme. Po asi hodine sa loďka zastaví pri krásnej piesočnej pláži. S neistotou sa pýtame, Ula camp? On jednoznačne Yes. A ja v duchu Yes tiež. Ešte poprosíme eskimáka o drobnú službu, aby nám skompletizoval udicu. Ukázal čo s ňou, kde a ako chytať. Že vraj dobre vedieť, lebo fjord je plný lososov a udica v našich rukách je absolútny nováčik. Vynášame veci na lúčku s kempingovým zázemím. Janko balí úvodnú cigu a ako mávnutím čarovného prútika vzdušné prúdy rozohnali mračná. Skoro som prehltol cigaretku, keď som sa prvý krát musel zakloniť, aby som uvidel vrchol Ulamentorsuaqu. Sedíme a nechápavo pozeráme vôkol. Ani šetriče obrazovky nebývajú také pekné. Len ležíme a snívame s otvorenými očami. Hriech ich zavrieť.

Kujeme plány, že vraj počasie v Gronsku je vo všeobecnosti veľmi zlé. Ráno už šliapeme na taký kopeček, že Ketil Pyramide. Je to priamo nad táboriskom, vybehneme si to na rozlezenie a spoznanie miestnej kultúry. Po nekonečnom 5 hodinovom nástupe sme konečne pod stenou. Ale to opojenie, keď som sa po tak dlhom čase naviazal na lano! Obyčajná nástupová dĺžka za CH, ale keď sa za mnou začalo odvýjať lano, v tú sekundu som si spomenul, že lezenie je môj život. Milujem cinkot materiálu, milujem tie výhľady, vôňu trávy, lano čo nezväzuje ale dáva krídla. Milujem tie chvíle strávené v stene, keď čas plynie inak, tú pohodičku, ten klid ten mír.

Úvodné lezecké metre musíme liezť viac vľavo kvôli snehovým poliam, až neskôr môžme správne natraverzovať do cesty Swiss Pillar 6b, 400m. Krásne lezenie v kompaktných platniach, prstových špárach, dokonalých kútoch. Sme noc načený!!! Užívame si lezecké metre, až si nevšimneme, že začína snežiť. Posledná dĺžka, cigaretka, ruka a zlaňák dole. Dva dni rest day. Čas na vymýšľanie ďalšieho plánu.

 Veža vedľa Nalumasortoqu s francúzskou cestou Black Ball 6b+, 400m. Znova jeden z tých lepších nástupov. Snehové polia v druhej dĺžke sú nepríjemné. Držia len na šikmej platne, tak čakáme, kedy sa pôjdeme spolu pozrieť pod nástup.  Nasledujú krásne platne, kúty a ako vždy čerešnička na záver. 40 metrové sokolíko-kútové, desivo-špárové monštrum. Po celej dĺžke rovnaká veľkosť špáry, takže naše dva friendy mali rovnako zapotené lanká, ako prsty prvolezca. Janíčko zase raz zabojoval. Z vrchu zakričal víťazoslávne štand a ešte tuším niečo, že pozor kameň. Ale to som ho už mal v tvári. Úsmev sa mi rozšíril, ale nedobrovoľne. Špúlenie pier pri vrcholovej cigaretke vrátilo moju tvár do normálu. Krásna cesta, asi prvý prelez, keďže bola robená na konci augusta 2016 a v doline sme prví. Opäť rest.

Lenže, čo keď TÁ šípka stále ukazuje inam. Ako strelka ukazuje na sever, tá naša priamo na Ulu. Darmo sa jej snažím vysvetliť, že s jednou rukou to nie je vhodné. Tam by som potreboval tak štyri, a z toho dve profesionálne. Už dlhé roky šípka silnela, živená predstavou veľkej steny. A teraz má všetko na dosah, tak bojuje s nami tvrdý boj. A my už začíname tušiť ako na to. Tak ako človek sníva o hviezdach, a nechá sa dopraviť 200km nad Planétu Zem, tak aj my sa budeme snažiť nájsť  náš limit vo veľkej stene.

Prvý pokus dopadol neslávne. Museli sme sa otočiť už pod nástupom, kvôli snehu. No o týždeň sme sa vrátili. Počasie ako v južnej Dalmácii. Trenky, tričko, okuliare. Prvé snehové polia preliezame a už sa dotýkame magickej Uly. Jej tvary sú dokonalé, ale dotyky bolestivé. Piola a spol. našiel hádam najkrajšiu líniu a pomenoval ju War and Poetry. A veruže nepoznám výstižnejší názov. Bol to boj jedna báseň. Začínaš snehom, bránu ti otvára prstová špára, kde necháš trošku kože, krvy a potu. Nasledujú kúty. Pokračuje dokonalými rajbasmy v arktickom mori žuly a tam naše putovanie končí. Vesmír sa priblížil. Šípka je úplne bez seba. Mierka sa mení. Začína sa prispôsobovať inej dimenzii. Major dike across the wall ( popis v ceste označujúci veľký biely pás v stene) je hranica medzi jemným vzlietnutím a ozajstným vesmírom. Tu zostávame, kocháme sa, tešíme sa, oddychujeme. A začíname pozorovať, že šípka mení smer. Dosiahla, čo chcela a pomaly sa rozplýva v záplave pocitov. Treba chvíľu počkať, kedy ju spodné prúdy vynesú na povrch s novým plánom a novým smerom. Sám som zvedavý kam to bude na budúce. Tento smer bol fantastický!!!       

 

P.S.

Sem –tam sa vám stane, že zažijete aj čerešničku na torte zamaskovanú v rôznych formách krásnych udalostí. My sme mali toľko čerešničiek, že by z toho mohol byť samostatný koláč. Lovili sme lososy a ony brali. Plavili sme sa na plachetnici a pili rum z Karibiku s ľadom z ľadovca. Absolvovali sme spektakulárne túry z výhľadmi na takmer celé južné Gronsko. Zažili sme divokú diskotéku s ešte divokejšími domácimi. Kajakovali sme po otvorenom oceáne medzi obrovskými kryhami a metrovými vlnami prelevajúcimi sa cez naše úbohé plavidlo. A prežili sme!!! Dokonca sme živší ako kedykoľvek predtým. Tak začnite aj vy počúvať šípky, možno …

 

Komentáre


  1. Peterko

    Parada chalani 🙂 radost citat. motivacne. gratulujem k lezeckym vykonom. drzte sa a pozdravujem 🙂

Pridaj komentár

Emailová adresa nebude zobrazená. Povinné údaje sú označené *

*


Štatistiky

  • 194This post:
  • 165922Total reads:
  • 101604Total visitors:
  • 62Visitors per day:

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

img_1963 dsc00447 paraglaiding,leyenie_hradok,krst_090 img_1412 obrazok_108-800 náš bivačik 270927_4128332345185_197158081_n dsc_0221

Stanovy oddielu

Archív