Za Družbu

„Chalani, poďte na chvíľku za mnou dole. Volá nás partička neodbytných domácich a chcú si nás pohostením uctiť“. „OK, ale naozaj len na chvíľku“.

Pôvodný plán bol sa po ťažkej noci dobre naraňakjovať, zregenerovať a následne sa nechať unášať čarovnou atmosférou uličkami gruzínskeho Tbilisi, po múzeách, galériach, tak ako zvykneme. Cestovanie je pre nás ale hlavne pokus o splynutie a integráciu do životov domácich, ako by sme boli jednými z nich a pochopili ich zmýšlanie, mentalitu. Túto príležitosť sme si nemohli nechať ujsť!

Bez dlhého rozhodovania schádzame po strmých schodíkoch cez úzke dvere do izbietky pod úrovňou cesty. Vyzerá veľmi útulne a presne tak sa javia aj naši hostitelia.

Za vrchom stola na jednej strane sedí už na prvý pohľad dôležitý človek. Hovoria mu Direktor. Udáva tempo v jedení aj pití. Je to jasný vodca. Nabáda nás, aby sme ochutnali z gruzínskych špecialít. Chačapuri je samozrejmosťou, k tomu šaláty, pečené zemiaky a nejaké mäso.

Medzi rozprávaním Direktora o jeho bohatých zážitkoch z pobytu v Európe sa nikoľkokrát ozýva hlasné “Davaj stakan!”. Nasleduje príhovor o rodine, vlasti a samozrejme družbe, potom hlasný štrngot pohárikov a závan arómy ľahodnej čače s dlhým vydýchnutím: “aaahhhhhh”.

V západnom svete sa Družba nazýva odporne Partnership. Družba v ponatí Gruzíncov je ale niečo úplne iné, ďaleko osobnejšie a spontánnejšie. Družbou ťa Gruzínec nielen pohostí ale otvorí ti svoje srdce dokorán.

Už pijeme len na družbu. Štafetu postupne od Direktora preberá Robert. Herec, špecialista na Shakespeara. V jeho podaní dostáva rozprávanie o vlastenectve pátos a naše posedenie naberá na dramatickosti. V pozadí hrá z YouTube gruzínska hymna. Ľudové piesne v trojhlasoch spievam ako rodený Gruzínec. Z melódie je jasne počuť, že Gruzínci si v histórii prežili svoje. Nedali sme sa ale zahanbiť, stojím a spievam Na Kráľovej holi unisono v dvoch strofách. Potom ešte slovenská hymna, Macejko…

A tu zrazu stojím s Robertom v strede miestnosti a učí ma gruzínsky národný tanec. Je na mňa dosť prísny, môj štýl chce vypracovať k dokonalosti. Ale to bude asi jeho pracovná deformácia. Po chvíli už som na parkete sám a za silného potlesku nechávam zúčastnených vychutnať si pohľad na môj vycibrený štýl tanca. Podobne ako Direktor aj Roberto sa vzdialil a prichádza Portos.

Obrovský dvojmetrový Gruzínec s najmilším pohľadom. Jeho srdce bolo obrovské ako on sám. “Davaj stakan, davaj!”, “za Družbu!”. Vôbec nás nešetrí ten Portos. Polovičné stakany a nedopité flašky sa tu nenosia.

Srdečnosť Portosa nás donútila vzdialiť sa. Podobne ako Direktor a Robert, aj my sme sa ocitli na konci budovania družby.

A či bola táto družba úspešná? Každý z nás mal to šťastie, stať sa v tom pivničnom podniku, aspoň na krátku chvíľku gruzíncom. A to vďaka týmto bláznivým umelcom z národného divadla, ktorí si zrejme len odskočili na rýchle raňaječky. Otvorili si pre nás srdcia, k tomu pár flaštičiek čači a my sme im to s úctou oplácali.

Áno, družba bola nadmieru úspešná.

Cez Kazbegy na Aragač

Okrem nadnárodným záujmom mala naša diplomatická misia aj športovú stránku.

Druhý deň, po prílete do Tbilisi sme sa presunuli do dedinky Kazbegy. Východzí bod pre výstupy na hlavný vrch masívu Kazbek (5080m). V dedine sme vypožičali cepíny, mačky a skoro ráno začali ukusovať z kilometrov. Náš ciel v ten deň bola budova bývalej meteostanice v 3300m. Cesta bola dobre značená hovnami koní horských nosičov. Podvečerné stúpanie na stanicu bolo už po ľadovci. Pred budovou sme prenocovali a ráno vyrazili na našu druhú aklimatizačnú zastávku – base camp na ľadovci pod vrcholom Kazbegu v 4300m. Na vrchol sme chceli vystúpať až nasledujúce ráno, takže sme veľmi nehnali a radšej sme v čoraz redšom vzduchu aklimatizovali. Na ľadovú pláň sme dorazili opäť podvečer. Rozbalili sme stan, niečo zjedli, zahrali karty a v rámci možností sa snažili pred ranným výstupom vyspať.

6:00 uväzujeme mačky a cez širokú ľadovcovú pláň stúpame na hrebeň. Občas pofukuje vietor ale viditeľnosť je stále dobrá. Zdolať 800 výškových metrov by nám malo trvať maximálne 4 – 5 hodín. To s prehľadom zvládame. Stopy výpravy z predošlého dňa sú ešte stále v snehu viditeľné, a to nám dodáva istotu. Asi 300 metrov pod vrcholom sa počasie začína extrémne zhoršovať. Silný, studený vietor vytvoril z prašného snehu dokonalú hmlu. Ihličky snehu bičujú každú časť tela. Stretávame skupinu naviazaných turistov s vodcom, ktorí príchádzaju cez hrebeň z ruskej strany. Ich cieľ je meteostanica a vrchol Kazbegu žiaľ iba obchádzajú.

Aj napriek extrémnemu počasiu, kým sú stopy ako tak vyditeľné, stúpame ešte 100 výškových metrov. Tu však usudzujeme, že pokračovať nemá význam a schádzame do base campu pobaliť stan a nekonečnou cestou pokračujeme až do dedinky Kazbegy na zaslúženú večeru s pivkom.

Sklamanie z výstupu sme si však o niekoľko dní neskôr napravili výstupom na aktuálne najvyšší vrch Arménska – Aragač (4080m). Ide o vyhasnutú sopku so štyrmi vrcholmi, z ktorých severný je ten najvyšší. Cesta bola zaujímavá. Viedla cez východný vrchol. Odtiaľ sme museli zostúpiť a prejsť cez nekonečný kráter a vystúpať k severnému hrebeňu. Odtiaľ serpentínovým štýlom po sypkej sutine strmo na vrchol. Počasie nám tentokrát prialo nadmieru a boli nám dopriate krásne výhľady. Ak premýšlate o návšteve Aragaču, silno odporúčam prenocovanie na vedecej stanici. Garantujem, že také ste ešte nevideli a neuvidíte. 🙂

Tomas

Pridaj komentár

Emailová adresa nebude zobrazená. Povinné údaje sú označené *

*


Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

p1010056 cimg3844d obrazok_119-800 imag0171 OLYMPUS DIGITAL CAMERA OLYMPUS DIGITAL CAMERA dscn1260_0 IMG_4988

Stanovy oddielu

Archív