Na japonskom Gerlachu

Mount Fuji, Fuji-san alebo, aby som to zbytočne nekomplikoval, jednoducho 富士山. Táto 3776 metrov vysoká hora má byť akýmsi posvätným miestom Japonska a všetkých Japoncov. Nedivím sa. Jej symetrický tvar, mohutnosť a osamelosť priam vyzývajú k uctievaniu. Preto ma o to viac prekvapili reakcie domácich, ktorí, keď sa im zverím so svojím plánom, len mlčky sklopia zrak a popod fúzy s úsmevom zaceria: „raz a naposledy“, nechápal som.

Deň D. V Tokiu hrozí silná búrka a ja netrpezlivo pobehujem po izbe rozmýšľajúc, či vyraziť alebo nie. Ak pršať neprestane, ostanem trčať o jedenástej večer v lese, bez možnosti vrátiť sa späť, ak pršať prestane, je možné vyhnúť sa zástupom turistov, ktorí na horu mieria takmer v nekonečnom prúde.

S bojovým pokrikom „teraz alebo nikdy!“, blúdim premočený po stanici Shinjuku (najrušnejšom dopravnom uzle na svete) a snažím sa nájsť svoj autobus. Úloha takmer nemožná, všetko v japončine, ľudia síce ochotní, presne tak ako sa povráva, ale zúfalo neschopní vysvetliť čokoľvek v cudzej reči. Nechávam ich povyprávať si a z gestikulácie sa snažím čo-to vydedukovať. Na poslednú chvíľu nasadám do autobusu a o 2 a pol hodiny vystupujem na Mt. Fuji 5th Station, východzí bod pre výstup. Ostal som sám v tme dúfajúc, že nájdem správnu cestu. Našiel som! O to bolo väčšie prekvapenie, keď po ¾ hodine mala stále klesajúci priebeh. Po chvíli vidím oproti mne idúcich turistov. Nič však nedáva zmysel. Čo tu robia? Prečo nejdú opačne, na vrchol, tak ako ja? S obavou že sa jedná o „lepší oddíl“, ktorý šľape už zo stanice 4, sa pre istotu pýtam. Idem správne!

V sprievodcovi sa píše, že je zvykom vystúpiť na vrchol tak, aby ste stihli vidieť východ slnka. To znamená vyraziť v noci, v mojom prípade posledným spojom s príchodom o 22:00. Takisto sa v ňom píše, že je treba rátať s nekonečnými zástupmi turistov, niečo na spôsob medzinárodného výstupu mládeže na Rysy. Počítal som stým,  batoh mám, okrem iného, do prasknutia nabalený trpezlivosťou a pochopením. Zbytočne! Po stanicu 7th (Tomoe-kan) nikde ani živej nohy. Až má človek divný pocit, že naozaj zablúdil. Spoločnosť mi však robia z ľavej strany blesky doznievajúcej búrky, z pravej strany zase padajúce Perzeidy a tak nechávam obavy stranou, užívam si nádherné výjavy.

Za stanicou 7th sa romantická idylka razom zmenila na roj ľudí tlačiaci sa v úzkom zástupe kráčajúc kamsi neurčito hore. Majú to dobre vymyslené, prespávajú na vyššie položených chatách a potom akoby naraz sa všetci vyroja a začínajú šlapať. Každý vlastní kúpenú palicu s hrkálkou a vlajkou ktorou sa podopierajú, zväčša sa však o ňu skôr potkýnajú. Výstup pokračoval takýmto pokojným tempom až na samotný vrchol. Tam ma čakajú, ako inak, bufety a automaty na nápoje, tak typické pre celé Japonsko. Je pol štvrtej ráno, do rozbresku ešte dobrá hodina a pol. Vonku neskutočná zima, silný vietor a slabé oblečenie. Unavený a premrznutý nachádzam nejakú búdu kde okamžite únavou zaspávam. Z najlepšieho ma prebúdza už tak notoricky známa hatlanina a ja viem, že musím ísť odtiaľ preč. Schovávam sa za drobný kameň, ktorý zdieľam s jedným Francúzom. Takisto už odhodil všetky zábrany a zo zúfalstva si navliekol na ruky ponožky. Hneď vyzerá lepšie. Zore začína modrieť, neskôr očervenie, Slnko sa pomaly derie cez oblaky. Spúšte fotoaparátov cvakajú ostošesť. So stúpajúcou teplotou vzduchu prudko stúpa aj naša nálada. Obaja sa však zhodneme, že je to veľmi blbý zvyk a že za tie vyklepané plomby to nestálo. Ťažko povedať, teraz z pohodlia izby pomaly mením názor. Kráter sopky je obrovský, jeho rozmery naozaj prekvapili. Po okrajoch zbytky snehovej pokrývky a takisto veľké previsy stuhnutej magmy. Krása. Okolo krátera vedie turistický chodník, jeden okruh trvá cca 90 minút. Ja som si ho však odpustil, keďže som bol riadne premrznutý a chcel stihnúť prvý autobus späť.

Cesta dole bola otrasná. Po rozvidnení totiž prvý krát vidím ako celý tento kopec vlastne vyzerá. Je to šedivá kopa šotoliny a kameňov, od nevidím do nevidím. Dole sa vinú nekonečné serpentíny, pokryté prachom a popadanými ľuďmi. Po troch-štyroch hodinách som konečne dole a ja opäť dvíham zrak na tú neutešenú kopu kamenia a zástup ľudí. Pochopil som.

Propozície:

  • Východzia stanica: Kawaguchiko 5th Station, 2300 m.n.m.
  • Výstupová trasa: Yoshida trail
  • Vrchol Mt. Fuji: 3776 m.n.m.
  • Prevýšenie: 1476 m
  • Trvanie výstupu: 5 hod 30 min

Juraj

PS: Na tom našom slovenskom Gerlachu som stále nebol!

Komentáre


  1. Tomas

    Pekne Jurko, gratulujem. Ja som na Gerlachu tiez este nebol 🙂

Pridaj komentár

Emailová adresa nebude zobrazená. Povinné údaje sú označené *

*


Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

dsc05195 obrazok_002 cimg4312 22 p1020448 p1070535_na_chvilu_pri_brncalke image00034 p3038755

Stanovy oddielu

Archív