Dlouhá cesta dolú

5.8.2009 16:36:09

Zuzka

Dúfam, že to bude normálny výlet, aj keď s Andrejom človek nikdy nevie. Ako napríklad pred týždňom. Mala som narodeniny a tak ma Andrej pozval na prekvapko do Beckova. Hovorím si, super, počula som, že tam otvorili novú reštauráciu priamo pod beckovským bralom. Keď sme zaparkovali rovno pred ňou ani ma to neprekvapilo. Už som v duchu premýšľala, akú grilovanú rybu a ktorú flašku vínka vyberiem. Aj keď Andrej sa mohol obliecť trošku slušnejšie, ale postupne si zvykám. Trošku som začala pochybovať keď z kufra vytiahol podozrivo veľký batoh. Žeby darček? Berie ho na plecia a s potmehúdskym  úsmevom bez povšimnutia prešiel okolo čašníka, ktorý už zvieral v ruke jedálne lístky. No nič, asi to bude niečo špeciálne. A veru aj bolo. Ani som sa nestihla spamätať a už som oblečená v sedačke a visím nebezpečne vysoko nad tými šťastnými párikmi podomnou, ktoré si pochutnávajú na opekanom pangasiusovi. Samozrejme liezli sme až do tmy a z romantickej večere nič nebolo

Teraz šlapem smer Popradské pleso, v hlave mám stále tú nechutnú hruškovicu zo stanice v Poprade a počúvam o tom, ak budeme v noci zlanovať akúsi Galériu Ganku a podobné keci. Začínam tomu veriť, ale hruška ma udržuje v stave duševnej pohody. Vďaka bohu za tento lahodný nápoj…

Rudo

Zuzku akosi motá, ale aspoň šlape bez reptania. Na Popradskom chalani spoznávajú personál a ja tuším, že bude ešte veselo. Zuzka po pár pohárikoch ohnivej vody odchádza, čo sa ukázalo ako výborný krok, lebo inak by sme za barom stáli do teraz. Ťažko sa odchádza odtiaľ, kde je človeku dobre. Keď je v polke Ostrvy, dopíjame kapurkovi a štartujeme. Moja výkonnosť mala parabolický charakter, priamo úmerná vrstve alkoholu na mojom čele. Jano je bezcharakterná sviňa a počkal nás –dokonca aj Zuzku- až na vrchole.  Ďalšie kroky vedú po nekonečnej magistrále až do úkrytu pri Batizovskom plese…

Andrej

Večer mi ešte volal Peťo, aby sme ho počkali a išli liezť spolu. Ráno akosi bezmyšlienkovite a bez slov s Janom balím batoh a šlapeme v ústrety Kuttovým platniam. Peťo nepríde lebo za: a) je ešte v dobrej nálade na Orave

b) ak náhodou už vyrazil, netrafí chodník

c) ak náhodou aj trafí chodník, nevie ktorý štít to je

d) aspoň jedna odpoveď je vždy správna

Ako sa neskôr ukázalo, správna bola odpoveď b. Lezenie sme si dokonale vychutnali, mali sme trošku strach o našich západných bratov, ktorí nastúpili asi o hodinu skôr do rampy za III, a keď už v prvej dĺžke začali skobovať sme vedeli že stena ich len tak ľahko nepustí. Po našom vylezení, zlanení a zbalení ich čakalo ešte pár dĺžok na vrchol. Nahlas sme si po ceste dole popiskovali, aby sme nepočuli prípadné volanie o pomoc. Naozaj, nič sme nepočuli…

Peťo

Chalani hovorili, že dnes polezú na Batizák. Keby som tak vedel kde to je, alebo aspoň v ktorej doline. Nápad vystúpiť v Novej Lesnej a vybrať sa proti prúdu potoka skončil asi tak, že po hodine a pol blúdenia v lese som skončil v mori kosodreviny. Nie som noc načený. Zelená tsunami ma zaliala až po hlavu a ja márne lapám po dychu. Z tohto ma nezachránia už ani veľké vnady z pobrežnej hliadky. Ten kúsok zdravého rozumu čo mi ostal velí na ústup. Vyhrala ale väčšina, takže pokračujem smerom nahor. Po ďalšej polhodinke už aj ta nezdravá väčšina začala vážne pochybovať. Dal som im ešte 15 minút. Konečne sa zhodli. Zdravý rozum spravil kompromis a vyšlo z toho, že mám chuť na pivo. Otočil som sa a pokračujem v plávaní cez toto rozbúrené zelené more. Opäť stojím v Novej Lesnej, len o poznanie zúboženejší. Tú novú karimatku čo som našiel na Pohode môžem rovno zahodiť. Ešteže som nebol naostro…

Na sliezsky vybehnem po chodníku a pri plese si na chvíľočku zdriemnem, kým prídu chalani z Batizáku. Do riti, nedá sa tu spať, –vydržal som iba 4 hodinky – stále ma niekto otravuje či žijem. Mal som si lahnúť ďalej od chodníka. Vychádzam zo sliezskeho, občerstvený o pár lyžičiek polievky, potom žalúdok povedal DOSŤ, a vo dverách stretávam chalanov…

Ja

Tak som sa trošku vžil do myslenia mojich parťákov na našom spoločnom výlete v Tatrách. Možno som ich odhadol – a možno nie. Podstatné je, že sme spolu strávili pekných pár dní v –nie zajatí – ale objatí hôr…

Zo sliezskeho sme potom putovali cez Poľský hrebeň a Prielom na Zbojníčku. Ďalší deň sme začali kvôli nepriazni počasie hrou Človeče nezlob sa. Doporučujem o zavedenie nového pravidla, aby sa mohlo vyhadzovať nielen dopredu ale i dozadu. Je to oveľa zábavnejšie, aj keď sa hráči pol dňa na seba škaredo pozerajú. Počasie sa ale umúdrilo, a tak lezecká trojka si zvolila krásnu cestu od majstra Motyku na Širokú vežu. Úchvatná cesta, krásne hra oblakov v doline, radosť  a pokoj na vrchole. Turistická dvojka si zvolila zostup Veľkou a výstup Malou studenou dolinou, kde sa podvečer stretávame v spoločnej izbietke na Térynke. Ráno je bezoblačno a tak len sedíme pred chatou, fotíme a kocháme. Povinnosti niektorých –nie každý je študent ako ja- nás vohnali dolu, do mesta, stresu a práce. Už aby sme boli späť…

Pridaj komentár

Emailová adresa nebude zobrazená. Povinné údaje sú označené *

*


Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

dsc0077 img_6010 p1010084 obrazok_081-800 OLYMPUS DIGITAL CAMERA OLYMPUS DIGITAL CAMERA IMG_4991 0028-igor

Archív