Baffin

Keď sme tak tlačili dva plne naložené vozíky jedlom, čakanmi, nožíkmi, rastlinami a pravdepodobne i domácimi zvieratami a na všetko toto sme zabudli pri vypĺňaní vstupného formuláru do Kanady, nezostávalo nám už nič iné ako robiť sa úplný blbeček. Hlava Karol mi vždy radil: „ Keď je zle, rob sa ešte sprostejší a násob to koeficientom zhoršovania.“ Kontrola spočívala vo vyhádzaní celého obsahu batožiny a dôkladnej prehliadke všetkých vecí. Nevedel som si ani len predstaviť, ako im budem vysvetľovať, že čípky Tramal do zadku sú naozaj od bolesti. Keď sme tak pritlačili oba naložené vozíky k miestnym ozbrojeným silám, všetci sme náhle stratili kontakt s okolím. Edo už v Prahe. Len sme krčili ramenami a nechápavo krútili hlavami zľava doprava. Zabralo to. Pustili nás bez kontroly a pokuty 800$.

Konečne smer Sever. V lietadle do Iqaluitu sme budili svojím výzorom značnú pozornosť. Nemali sme šikmé oči, dvesto kíl, jemné strapce fúzikov nad perami a ani hnedú pokožku ( okrem Eda a Marcela). Eskimáci majú veľmi príjemnú náturu. Nič ich nevyvedie  z miery a na život sa pozerajú s ľahkosťou motýľa. Keď sa ich pýtame na podmienky, ktoré vládnu v parku, čo nás čaká a neminie, len sa spokojne uštipačne usmievajú a krčia ramenami. To asi preto, že nepijú alkohol. No ale pomaly, veľmi pomaly zisťujeme, že i my sme odsúdení na krčenie ramenami. Zásoba ukľudňujúcej vodičky je nulová a možnosť obstarať ju je vzdialená 6 hodín letu. Edo znenávidel nový kontinent. Na letisku visí oznam o zákaze požívania alkoholu v okruhu 25 kilometrov. Plán je jasný. Šliapeme na najvyšší kopec nad Pangnirtungom a rozhliadame sa, či nezočíme nejakú tú krčmičku. Ale nič.

Prišiel batoh, na ktorý sme čakali 2 dni. Edo s Marcelom išli do prístavu a ja do Park Office vybaviť povolenie. Predkladajú mi formulár. Začínam mať obavy, všetko je postavené na smrti, možnosti smrti a nesenia zodpovednosti za smrť a mnoho iných nepríjemnosti. Prietok hrtana sa zužoval každou stranou o polovicu. Vystrašený a bledý odchádzam do prístavu. Dobehne ma správca s veľkým krikom: „Problem! Problem! Polar bear!“ Takže trávime ďalší krásny deň v dedinke. V noci sa Edo zobudil na kričanie ženy, skrývala sa za kameňom. Čakal útok medveďa, no ona čakala svojho podguráženého manžela. A že sa tu nepije.

Cesta loďou je krásna, vyplávame z hmly, krúžime medzi ľadovými kryhami a nad našimi hlavami sa týčia 1500m steny. Ráno sa balíme v spoločnosti dvoch Kanaďanov. Keď nás vidia, radšej sa chodia smiať do stanu, aby nás tak neurážali. Evidentne čakali na okamih, ako si vyhupneme naše 50 kg batohy na chrbát a odkráčame preč. Ja som sa nedokázal ani postaviť: Stále som sa váľal po zemi, hltal prach a nechápavo pozeral do budúcnosti. Museli ma postaviť moji spoločníci. Stiahol som si bedrový pás, a okamžite mi začali tŕpnuť nohy. To som prešiel 100m. Zostávalo mi už len 33 900m. Prešiel som morénu a otvorila sa mi dolina, po akej som vždy túžil. Hneď ma na chvíľu prestalo všetko bolieť. Z priestoru do superpriestoru. Výška stien naokolo – 1500m a viac. Kam len oko dovidí, vidí  ešte nedotknuté obrovské žulové dómy. Medzi každým kopcom je ľadovec a také steny, že sa neviete rozhodnúť, kam sa skôr pozrieť. Naozaj, všade, všade, všade. Od 1000m kolmých, previsnutých až po 1500m rajbasy, ľadovce, vodopády a iné delikatesy. Keby len ten batoh nebol. Už za chvíľu nám pod nohami žblnkala prvá nepríjemne studená vodička. Vyzúvame sa, vyzliekame a hybaj brodiť potôčik. Prvýkrát je to sranda a príjemné rozptýlenie, ale keď sa vyzúvate už piaty raz za deň, stáva sa z toho nepríjemná povinnosť. Teplota vzduchu blízko 0°C, teplota vody ešte bližšie a do toho arktický vánok podfukuje prirodzenie. Mám pocit, akoby som šliapal  na mieste bez viditeľného posunu. Okolo Mt. Thor ideme už 2. deň.  Začínam ten kopec nenávidieť spolu s jeho morénami a vodopádmi, ktoré mi strpčujú život. Výrazne sa ochladzuje, zdvíha sa vietor a my sa prehrabávame strmým svahom nespevnenej suti, ktorá sa zosypáva do rozbúrenej pereje. Na konci traverzu je obrovský vodopád, ktorý musíme prebrodiť. Krásna čerešnička na záver pekného dňa. Sme už na konci so psychickými silami, preto sa debata zvrhne na zmysel nášho trápenia. Konštatujem, že potrebujem zistiť, čo je v živote dôležité, načo mi náš zúfalý veterán výpravy Edo odpovedá: „To iba vy si musíte niečo dokazovať, ja už nie. Celé detstvo ste boli rozhýčkaní, mali ste veľa hračiek a už v 8 rokoch ste vedeli, čo je ENTER.“ Dosť ma to pobavilo a hneď sa šliapalo ľahšie. Na 5 dní sa nám pokazilo počasie, tak oddychujeme a naberáme sily v stane, o ktorom si myslíme, že nevydrží nápor vetra. Podozrivo nás začinajú tlačiť boky. Prvý nevydržal Edo a išiel si zapísať prvý krížik do kolonky sral. Odbehol do doliny a vrátil sa s plným zásahom. O chvíľu odišiel Marcel. Edo poučený o zaobchádzaní s fekáliami v tomto národnom parku, všetko spravil podľa predpisov. Odvrátil kameň a pekne uložil exkrement do jamy a zavalil ho. Čistá práca. Syn Marcel, rovnako úctivý k prírode Severu, išiel spraviť to isté. V 97 km dlhej a kilometer širokej doline plnej sute. A náhodou zodvihne rovnaký kameň a vidí, čo sa otcovi urodilo. No nie je to krásne?!

Vynášame materiál pod stenu. Pohľad na Breidablik je úžasný. Obrovská kolmá 600m vysoká špicatá pyramída, obohnaná platňami, ktoré ju robia nedostupnou. Schádzame dolu a čakáme na lepšie počasie.

Ďalší výlet je po ľadovci Nerutusuôq glacier a vchádzame do obrovskej ľadovcovej arény. Kvalita ľadovca je super, sem tam trhlina. Nachádzame vrch, na ktorý by sa dalo vyjsť, no svojich druhov nedokážem prehovoriť. Idem teda sám. Keď som stál sám na vrchole, rozhliadal sa vôkol, uvedomil si rozľahlosť priestoru, svoju opustenosť a krásu prírody, bolo mi do plaču. Ale od šťastia. 5 dní od najbližšej civilizácie, sám na vrchole za polárnym kruhom. Tam kde predo mnou asi nikto nikdy nestál. Krása nevídaná.

Ďalší deň robíme fakultatívny výlet k Summit lake s nepríjemným brodom. Cestou tam to zvládame, no späť kladie potôčik väčší odpor. Voda mi jemne ochladzuje partie pod bruškom. Zisťujem, že podvozok mám asi príliš nízko. Som celý mokrý a Edo nič. Neskôr zisťujem, že lepšie je mať nižší podvozok a širší rázvor, ktorý mi zaisťuje lepšiu stabilitu. Ja to zvládam, Edo nie. Voda ho strhne a začína sa celkom slušný zápas o holý život. No Edo je bojovník a vypláva iba s odtrhnutým bicepsom. Fúha, celkom sme mali šťastie.

Najhoršia vec na celom výlete sú komáre. Ak slabšie fúka vietor, ich aktivita je až neuveriteľná. Hneď ako vyjdem zo stanu, priletí celé mračno. Oči, uši, ústa, nos, hlava, ramená, kolená, palce, všetko priamy zásah. Nestíhate a nevládzete ich odháňať. Jednému sa podarí vycicať nejaký ten mililitrík vašej drahej tekutiny a hneď musí zniesť miliardy vajíčok, aby  zase o 5 rokov, keď pôjde okolo nejaký živý tvor, mal znepríjemnený pochod. Necicajú len krv, ale hlavne energiu, pohodu a narúšajú psychický vývin plnoletých.

Konečne sa vyčasilo. Bezvetrie a plechová obloha. Materiál je pod stenou, slnko svieti 24 hodín, tak sa niet kam náhliť. Nástup cez ľadovec a už odkrajujeme prvé metre z nášho piliera. O túto líniu sa pokúšalo už 5 družstiev pred nami, no neuspeli. Edo je z pokusu vyradený, bez bicepsu sa lezie ťažko. Línia jasná, predstava nejasná a skala nekompaktná. Snaha bola, túžba ešte väčšia, ale hlava nás nepustila ďalej. Sklamaní a porazení ideme dole. Chvíľu sa spamätávame z neúspechu. Naordinujeme si peknú prechádzku po ešte krajšej doline s 15 km dlhým Fork Beard Glacier. S Marcelom vystupujeme na bezmenný vrchol a kocháme sa nádherným výhľadom. Čas sa kráti, balíme veci a pomaly sa presúvame dole. S Edom ešte stíhame vystúpiť na Mjollnir Peak, odkiaľ je asi najkrajší pohľad na celý Auyuttuiq National Park. Večerné slnko jemne sfarbuje ľadovec a štíty naokolo a nám dáva signál, aby sme už začali zostupovať. Začína nám byť clivo. Už 24 dní sme nevideli človeka, sme bez satelitného telefónu, takže ani doma o nás nič nevedia. Samoty a odlúčenia sme si užili dosť. Konečne sme zatrúbili na ústup. Návrat späť nie je krížová cesta, ale peklo. To čo nám naťažko trvalo 1 deň, naspäť ideme 2. Prší 36 hodín bez prestania. Pôda vodu nevsakuje, takže všetko steká dolu. A komáre stále poletujú, čomu nerozumiem. Sú v nevídanom množstve s nevídanou razanciou. Prichádzame k prvému brodu. Za hustého dažďa sa prezúvame. Neuveriteľne dlho a bolestivo pomaly mi znecitlivejú nohy a potom ma už do nich komáre neštípu. V jednom obzvlášť delikátnom mieste padám. Voda ma automaticky vlečie preč. Rýchlo sa snažím postaviť. Voda mi špliecha do tváre. Vstávam a po metri zase padám. Prešli sme 10 km v sandálkach. Keď nie som po kolená vo vode, tak sa zabáram po členky do štrku…. Posledné metre svojho utrpenia kráčam v tranze. Konečne ľudia, prístrešok, teplo, elektrina, jedlo.

Pridaj komentár

Emailová adresa nebude zobrazená. Povinné údaje sú označené *

*


Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

dsc04393 img_3919 dsc00121 dsc0492 img_6083 OLYMPUS DIGITAL CAMERA DSC_0436 IMG_4991

Stanovy oddielu

Archív