HK SKOBA Trnava

„Chlapci, dúfam že ten Argentínčan teraz nedrbne“. Zbožnej prosbe sa rozhodol vydať oproti, stretli sa niekde v strede a odtiaľ pokračoval každý svojou cestou. Prosba sa tíško vytrácala nad zapadajúcim slnkom osvetlených chamonických ihlách. Náš hrdina to našťastie nemal až tak ďaleko a po 15 metrov letu skončil na polici kúsok od nás. Hrobové ticho. Prvotné myšlienky, že to asi nemohol prežiť nechávame nevyslovené. Intuitívne sa naväzujem a o chvíľu už spolu s ďalším lezcom z Nemecka stojíme na spomínanej polici. Je pri vedomí, komunikuje, zlomené ruky, všetko od krvi. Hádam v bruchu nebude nič vážne, ale tu to nezistíme.
O niekoľko minút priťahujem prvého záchranára k nám na policu, rýchle ošetrenie a už si visia v závese nad Mer de Glace. Tých pár dĺžok, ktoré ešte musíme zlaniť v tme je samozrejmosťou. Veď ako inak môžeme začať náš ďalší lezecký výlet…

Na morále to nepridalo. Rozlezové 6b+ nám dokorán otvorilo predstavu o klasifikácii a rajbasových dĺžkach v dokonalej žule. A koho by napadlo, že tá lezecká kondička spred 2 rokov netrvá večne? Na druhej strane, ten vykĺbený prostredník z pondelňajšieho volejbalu bolel vždy iba ráno. A tie neskutočné nástupové možnosti. Nástup o pol 3 poobede do 10 dĺžkovej cesty nie je žiaden problém. Teda ak sa vám to neskomplikuje záchranou akciou…

Napriek našim vždy nezištným činom sa nám spolulezec zraneného odvďačil celou prepravkou jedla, ktorú v pote a krvi vyniesol až na chatu. A tak sme mali každý večer hody. Nenažraným Slovákom to ale samozrejme nestačilo, a po pár dňoch sme sa pustili aj do spoločných zásob na chate Envers.

Posilnení dobrým jedlom (až na Peťovu pohánku), omladení lahodným vínom a poháňaní krásnym počasím sme každé ráno s radosťou a očakávaniami kráčali oproti týmto zvodným žulovým obrom. Ale prečo potom tie nadávky? Keď posledný krok v ceste, po 12 dĺžkach vyrovnaného lezenia, s rukami krvavými a nohami odmietajúcimi poslušnosť, je zase neskutočný rajbas? Čo sa dá na to iné povedať?

Posledný lezecký deň. Posledný vrchol. Posledných 20 minút krásneho počasia (táto skutočnosť sa nám samozrejme odhalila až o 21 minút.) Napriek poslednej neznámej z tejto rovnice nemohlo vyjsť nič iné. Vrcholová cigaretka, ticho. Jožkov citový zemepis. Akýkoľvek iný výsledok neprípustný. Ako sa však ukázalo na zlaňáku číslo 2, Marcel bol predsa len lepší v tej matematike. Rovnicu napriek jasným premenným vyhodnotil úplne inak a navrhoval rýchly zostup. Ja som už ale bol zahĺbený do citového zemepisu a dohováranie cez túto bublinu neprechádzalo. Potom sme sa však dali na zostup a prišlo neočakávané.

Najprv jemný dážď, potom nasledovalo tvrdé krupobitie. Ďalší štand na zlaňák bol pod previsom, takže sme stály priamo vo vodopáde. To ma asi Marcel chcel vytrestať, lebo už pár minút bolo po búrke, avšak na mňa stále padali hektolitre vody. Tá vrcholová pohodička však stála za to…