Môj milý denníček, ani si nevieš predstaviť aký som šťastný, že sa ti opäť po čase môžem zdôveriť a podeliť sa s tebou o zážitky, pocity a myšlienky, ktoré ma sprevádzali na ďalšej výprave za dobrodružstvom, spoznávaním a koniec koncov aj za zábavou, veď to patrí k tomu.
Náš cieľ aj zostava zaručovali, že tvoje stránky budú plné groteskných a adrenalínových príbehov. Moje očakávania boli veľké, no napriek tomu boli prekonané. Na ilustráciu a pochopenie našej mentality a pripravenosti veľmi dobre poslúži opis prvého dňa. Bohužiaľ som bol vylosovaný ako šofér a musel som dopraviť posádku do Katowic, odkiaľ sme leteli do Kutaisi (napriek tomuto faktu si väčšina posádky myslela, že sme leteli už z Krásna nad Kysucou). Problémy sa dostavili už v Katowiciach, kde sme sa úspešne stratili v centre meste. Jeden člen posádky sa dobrovoľne podujal, že nájde správnu trasu na navigácii v mobile. Po 10 minútach bez akejkoľvek informácie nám bolo jasné, že navigátor nás opustil a ponoril sa do ríši snov. Zastavujeme chodca: „ Prosím ťa, ako sa dostaneme na letisko?“ „ A na ktoré?“ Ups, netušili sme, že sú tu dve letiská. My ani nevieme z ktorého letíme a na letenkách to akosi nevieme nájsť. Druhý môj navigátor stále hovoril choď rovno, nech som sa otočil na ktorúkoľvek svetovú stranu…
Zobudili sme sa až v Kutaisi. Konečne Gruzínsko. Vybrali si batožinu a posadali na zem. Otázkou od Kaca: „ kam teraz?“ sme zostali všetci šokovaní, po pár nič nehovoriacich pohľadoch sme sa všetci museli nahlas rozosmiať a trvalo to, až kým sme neboli poprosení personálom, aby sme konečne opustili priestory letiska.
Milý denníček, už si vieš predstaviť tú uvoľnenosť a atmosféru tohto tripu? To je jedna z vecí, ktoré na cestovaní milujem. Žiadny stres, žiadne plány, nechať sa unášať momentálnymi pocitmi, kráčať a sledovať svet s otvorenými očami a mysľou, ktorá nie je zaťažená ničím iným. Aspoň chvíľu si žiť vo vlastnej nirváne v cudzom svete. Na to je nepochybne potrebná aj dobrá partia, ktorou sme, myslím, boli.
Nakoniec sme si za cieľ zvolili oblasť Svaneti, krásnu časť Kaukazu na hraniciach s Ruskom, s najväčším vrchom Gruzínska Shkhara 5203m.n.m. Po ceste maršutkou sme v našom štartovacom bode, dedinka Lentekhi. Ubytovaní u domácej, pohostenní vínkom (svetoznáme gruzínske vína prosím nehľadajte v horských oblastiach, mohli by ste prísť o zrak) začíname spoznávať gruzínsku náturu. Veľmi pohostinní, pozývajú nás na pivko, občerstvenie, radi sa s nami rozprávajú aj keď si vôbec nerozumieme. Nepoznajú slovo neviem. Keď sa chceme dozvedieť ako ďaleko alebo kadiaľ do Ushguli, dostávame rôzne informácie: 120 km na SV, tuto za rohom je to, ale netrep, veď tam sa ani nedá odtiaľto dostať, 50 km cez hory, ale to ešte nikto neprešiel a podobne… Ale ochotní boli. Našťastie stretávame jedného chlapca s plynulou angličtinou a dozvedáme sa všetko čo treba, a tak ráno sedíme s domácim v aute a po 2 hodinách rozbití z cesty ako cigánske hračky vystupujeme pri chodníku. Na najbližších pár dní budú naším dopravným prostriedkom iba naše vlastné nohy. Kráčame hodiny a hodiny v hmle, obrovskej vlhkosti a stále do kopca. Dosahujeme sedlo cca 3000m.n.n a Kaukaz sa nám otvára. Aspoň vidíme ako hlboko musíme zostúpiť.
Milý môj denníček, aby si si nemyslel ze to bolo až také jednoduché, nemali sme mapu a na druhý deň sme zišli z chodníka a išli vlastnou cestou. Ešte sme sa zastavili v malebnej dedinke Ushguli (mimochodom zapísanej v UNESCO), ulice vydláždené kravskými hovnami, do ktorých sa dalo zaboriť až po členky. Krásne prechádzka v sandáloch, že Igor? Ponárame sa do prekrásnej ľadovcovej doliny a pozostatky civilizácie nechávame za sebou. Kaco niekde čítal, že sa dá spraviť trek cez hory až do Mestie, ale ako sa nám neskôr (alebo neskoro) priznal, iba veľmi zbežne, takže preskočil pasáže kde písali, že treba zbehnúť do doliny a ísť po ceste. Máme ale krásne počasie, takže vidíme kam máme ísť a kade to pustí. Nový štýl v alpinizme, na verímvboha. Ďalší deň dostávame riadne zabrať. Na to, že sme stále vo výške okolo 3000m.n.m, vegetácia je tu až nepríjemne vysoká, hustá, tvrdá. Skúste sa brodiť 50 stupňovým svahom cez rododenróny, ktoré vás prevyšujú výškou aj tvrdohlavosťou. Vystupujeme na vrchol, otvárajú sa nám doliny, najvyššiu časť Gruzínska máme na dosah ruky. Scenérie vyrážajúce dych sú nám tou najlepšou odmenou. A opäť dole, opäť hore, opäť dole… Rododendróny, kríky, stromy, rododendróny, potok…
Milý môj denníček, musím ti povedať s akými hovadami som to vlastne bol. Rozbitý most nad riekou. Kráčam opatrne, pozor na každý krok, už som skoro na konci, ešte dva kroky, doska pod mojimi nohami sa láme, padám dole chrbtom na skaly a aby toho nebolo málo padá na mňa ešte aj časť mostu. A reakcia? “Jano dúfam že si nepokazil nejaké kamene dole. A ako teraz prejdú tie koníky?” “Áno, ďakujem, mám sa fajn, nič sa mi nestalo”.
Na konci dňa nás čaká ďalšia prekážka, tentokrát ale vyzerá neprekonateľná. Cez deň sa ľadovec topil a teraz rieka nabrala na sile a vážnosti. Na druhej strane stoja francúzi, že nech počkáme do rána, hladine klesne a dá sa pekne prebrodiť. My ale nemáme moc času, tak hútame čo a ako. Lano, padnutý strom a pomoc z druhej strany nám pomáhajú prekonať aj túto prekážku. Ako prejav vďaky im vypijeme trošku vodky a zoberieme pár chlebov. Zlatí chlapci, ďakujeme.
Posledná horská dedinka Adishi. Ťažko predstaviteľná pre život, no jej čaro, architektúra, poloha a niečo nevysvetliteľné ma opäť vrhá kamsi, odkiaľ sa ťažko vracia. Na večer sa ocitáme v Mestii, akomsi turistickom centre. Dobiehame zanedbané, a tak hodujeme, skúšame to vínko a koňak, stretávame našich francúzov a až do rána sa aj s miestnymi zabávame hrou na gitare, spevom a ďalšími radovánkami.
Druhý deň sa ocitáme na opačnom konci Gruzínska, na brehu Čierneho mora, Batumi. Šoférovi maršutky vôbec nevadilo, že jeho posádka poletuje vzadu ako rozsypané pingpongové loptičky a spolusediaca asi 6 hodín bez prestania vracala z okna. Ani letecky by sme to skôr nestihli…
Milý môj denníček, čo ti mám rozprávať o posledných dňoch pri Čiernom mori? Veď si to vieš predstaviť. Kúpanie, bicyklovanie po meste, pár koncertov na festivale (aj s tanečnou vložkou), nadväzovanie kontaktov, hra na gitare na pobreží pri západe slnka… Ako som už povedal, radosť a zábava, veď aj to patrí k životu a k cestovaniu ani nehovoriac.
A čo mi dala táto „miniexpedícia“? Ukázala mi opäť niečo viac zo života, zo sveta, z inej mentality a kultúry, a možno aj niečo viac zo seba samého. To je pre mňa tajomstvo a sladký elixír cestovania, ktorý ťa omladzuje a napĺňa aj dlhý čas potom. Veľa sa hovorí, že treba životom kráčať priamo, hľadieť dopredu a neobzerať sa. Ja sa rád obzriem späť, je to zdroj radosti, spomienok ale aj ponaučenia. Pohľad dopredu je pohľad do hmly. Tápame, ale vieme že musíme pokračovať, lebo veríme že ďalej bude jasno.
Lúčim sa, milý môj denníček, slovami Ray Charlesa : „Keeps Georgia on my mind“ (aj keď on myslel štát v USA, ale nevadí).
CESTOVANIU ZDAR!