Konečne. Päť hodín poobede, sedíme s Rasťom v poľskom exprese, ktorý smeruje z Popradu do Lysej Poľany a ďalej… My však vystupujeme už v Smokovci a vyrážame proti tme, smer Hrebienok a Zbojnička. Takto v tme a v zime je to nekonečné, nemôžme sa dočkať zaslúženého piva na chate. Pri chate je len -16° a v chate až 7 Čechov.
Ráno sa to lepší, pred šiestou vstávame len dvaja a vonku je -20. Vyberáme si peknú líniu Tatarkovho ľavého piliera na Slávkovskú stráž. Podmienky sú lepšie ako sme čakali, tak si to užívame a mrzneme. Celú cestu dúfam,že na hrebeni nás počká slnko, Rasťo je k opaľovaniu skeptickejší.
Samozrejme, že sme na zlej strane doliny, po ôsmich dlžkach sme na vrchole a radšej hľadáme cestu najmenšieho odporu smerom dolu. Nie je moc snehu, takže prvé 3-4 dlžky žlabu zo Slávkovskej priehyby musíme zlaňovať. Na chate sme prví, kolegom z Čiech sme celý deň závideli slnko na Ostrom, ale za to v snehu si užili.
Večer Rasťa prehováram, aby sme skúsili niečo nové. V peknej trojuholníkovej stene pod Slávkovskou prehybou to vyzerá leziteľne a sprievodca tam nič neuvádza. Už minulý rok som na to pozeral, tak ideme do toho s očakávaním.
Ráno je už cítiť, že sa blíži oteplenie. Mamé tu už len -12, berieme všetky veci, nechávame ich pod stenou a ide sa na to. Prvá dĺžka je asi najkrajšia, asi 35m komín/kút, ktorý je vďaka tvrdému firnu „vyloženou lahúdkou“. V dalších dĺžkach by už problémy nastať nemali, možností na postup je tu veľa, strieda sa skala, sneh, trávy.
V každej dĺžke niečo pekné. Zaverečný komínik a dostávame sa takmer na vrchol steny, zlaníme do žlabu a hotovo. O 12-tej sa už opaľujeme na Hrebienku. Tri dni je tu plech, ale až teraz sme na slnku, aj tak je tu zima, tak radšej utekáme dole do staničneho bufetu osláviť úspech.
Cesta „Stredom trojuholníka“ má 4 dĺžky, obtiažnosť sa pohybuje okolo 3, prirovnal by som ju k Ovčej stezke pri Brnčalke, len je trochu dlhšia.
Toť vše.
