Konečne. To teplo je tu už neznesiteľné. Ale aspoň pivo lepšie chutí. No nie až tak dobre ako v Tatrách a tak balíme batoh a nasadáme do vlaku ako 1000 krát predtým smer Poprad…
Po niekoľkých povinných zástavkách v Klube horských vodcov ( navzdory tej reklamy mi to ako najbezpečnejšie miesto v tatrách moc nepripadá) a Hutníku začíname šlapať na Brnačalku. Prvé metre nás preverujú a skúškou neprešiel iba Peťo, ktorému chodník vrazil rovno do tváre. Teda pekne nás vítajú tie naše veľhory. A my sme sa sem tak tešili….
Ráno sa kupodivu zobúdzame na chate a oči si musia privykať na slnko a žiarivo modrú oblohu. Počasie ako stvorené na oddych pred chatou a vítanie unavených turistiek. Produkcia adrenalínu sa už ale nedala zastaviť a tak vyberáme nejaký cieľ na rozlezenie. Kežmaráčik a pre mňa zakliata Weberovka z ktorej ma už 2 krát spláchlo dnes neodolala. A kvapky vody ktoré nás pokropili pri zostupe boli iba príjemným osviežením. Druhý deň máme už vážnejšie plány. Vašo čítal rozhovor s Jánom Ďuranom kde mimo iného chváli Plškovu cestu na Kežmarák (od Nemeckého rebríka), dnes už tak málo lezenú. To z toho robilo ideálny cieľ. Začíname ľavým Y, pokračujeme Puškášovým komínom a už sme na rebríku. Pekné lezenie, a keď vás ani nevyvedie z miery kamienok veľkosti skrine ktorý vás minie o pár metrov tak o adrenalínový deficit sa báť nemusíte. Na nemeckom rebríka sa Peto odpája a tak pokračujeme s Vašom Plškovou cestou ďalej. Prekvapuje nás pevná skala a krásne špáry. Najťažšia dĺžka je celá mokrá a dáva nám riadne zabrať. Po viac ako 20 dĺžkach stojíme na vrchole. Veru, dobre nám poradil ten Ďurana. Ešte nekonečný zostup a unavení sa púšťame na chate do spoločenského života, spevu a tanca. Ďalšie ráno je ,doprdele, zasa krásne počasie a tak si vyberáme nejakú oddychovku. Červené previsy. Oddychovka? To kto navrhol? Neserte ma…
Druhá dĺžka, 10 cm pod štandom. Vzdychanie sa mení na rev, telo tak vysoko padá do hĺbky, strach z pádu sa mení na úsmev po pristátí. Tých 10 metrov ktoré som tak urputne vybojoval som preletel neporovnateľne rýchlejšie. TAK TY TAKTO? Chvíľočku som sa vydýchal a scenár sa opakuje. 9.5 cm pod štandom, chytám mokrý chyt, a padám zasa smerom nadol v duchu gravitačných zákonov. Prečo človek nemôže padať nahor? Radšej nie, čo by nás potom držalo pri zemi… Ale teraz padám akosi inak. Hlavou pozerám do doliny, ktorá je nejako čudne otočená. Pád hlavou napred sa mi pozdával už menej a tak volíme ústup. Dnes nás to nepustí. Obliezame previsy a pokračujeme platňami až na vrchol. Večer ma na chate všetci volali Exupéry (dielo Letec- pozn. prekladateľa).
Asi si myslíte, že si vymýšľam ale nasledujúce ráno je opäť neznesiteľne krásne. To hádam ani nie je možné. A kto bude vítať tie turistky??? No Platne Weberovky volajú a ja poslušne klopím uši a už stojím pod nástupom. Takže dnes to nebudem ja…
Excelentná cesta. Málo skôb. Málo voľných kameňov. Veľa vzduchu. Veľa radosti 
. Na nemecký rebrík sme doliezli Hranou Weberovky a spokojní ako malé deti schádzame dole.
Večer trošku pooslavujeme a o to je ráno balenie a odchádzanie ťažšie. Čo ste zabudli zistíte vždy až doma. Ešťeže máte na chate kamarátov ktorý vám ochotne pomôžu a za menší príplatok donesú všetky veci až pred prah vašich dverí…
Čo povedať na záver? Vašo díki za jeden z mojich najkrajších lezeckých týždňov v našich Tatričkách…
Janíčko
