Neplánované akcie bývajú tie najlepšie. Na koncerte Jany Kirschner sa ma kamarát pýta, či si nechcem ísť zalyžovať okolo Dachštajnu. Lyže som už schoval, ale prečo nie.
V sobotu ráno si privstaneme a po výdatných raňajkách (keďže viem, že sa najem až večer) vyrážame z krásneho statku spod Alpských velikánov.
Ráno nevieme trafiť nástup a s hromžením lanovkárov to traverzujeme po ľadovej platni pod chatu Sudwandhtt, bohužiaľ je zatvorená a tak bez pivka šliapeme do prvého sedla.
Slnko začína vypekať a po krátkom lyžovaní začíname šliapať do nekonečného druhého sedla. 
Vyflusnutý…. konečne sedlo, je dosť hodín a máme riadny sklz. Dvaja to otáčajú a ak ja chcem pokračovať, musím riadne zaťať zuby a držať krok.
Po krásnom traverze okolo celého masívu Vlado ukazuje ďalšie sedlo a ja dúfam, že sa len pomýlil. Nie nepomýlil, lyže pripíname na batoh a obúvame mačky. Zasneženú feratu s lyžami na chrbte som ešte neliezol.
A čo sme vyliezli, treba aj zlyžovať. Takže šúchame takmer kolmý žľab, ešteže sneh je poddajný a zaobíde sa to iba s jedným pádom.
Konečne zjazdovka, už je to iba brnkačka, ale pivo na vrcholnej stanici kabínky nestíhame.
Jediným únikom z ľadovca je vyjsť 40 metrov rebríkom, prejsť celú horu štôlňou do druhej doliny a exponovaným chodníkom sa dostať do 5 km žľabu, ktorým zlyžujeme až k autu.
Pri západe slnka posledné fotky a vytúžené pivo so šniclou.
