Ďumbier 2013 – slnko, tma a hmla

Jankova spoľahlivosť je povestná, preto ma vôbec neprekvapuje, že vstávam sobotu o pol 4 ráno, aby sme na Ďumbieri ešte dnes niečo stihli vyliezť. Celý čas si lámem hlavu nad tým, čo by sa muselo stať, aby som Jana dostal do auta v nejakom rozumnom čase (a stave). Tuším aké má táto rovnica riešenie. A naozaj, keď mu pred štvrtou volám, aby som ho zobudil, ozve sa mi svieži a prebratý hlas, ako keby túto noc ani oka nezažmúril! Tak ho pred domom ešte chvíľu počkám, kým príde z mesta pekne a zodpovedne so zbaleným  batohom. Ten si nosí pre istotu už z Bratislavy, kde sa mu pokazilo auto.  Nakladáme aj Rasťa a so slušným medzičasom vyrážame smer Štefánička, kde sa koná tradičný Ďumbiersky zraz.

Keď dorazíme na chatu sú už takmer všetci lezci preč, ale nejako si s tým hlavu nelámeme, radšej si dáme pivko a rum, veď zostup je dobrý a na Ďumbier sú cesty krátke 🙂 .  V narýchlo vytlačenom sprievodcovi  sa nevieme vyznať, nakoniec si v erárnom sprievodcovi vyberáme cestu Ľavý pilier (4) s nástupovým variantom v centrálnej stene Ďumbiera.

Bol čas vyraziť. Rasťo sa rozbehol po rozpálenej, slnkom zaliatej snehovej pláni na nástup. A aj keď sme mu pribalili lano navyše, ktoré skoro zostalo na chate, musel nás stále čakať. Zostup pod stenu bol už v tieni a teplota citeľne klesla, čomu sme boli radi, pretože trávy držali celkom dobre. Z amfiteátra severných stien Ďumbiera sa ozývali lezecké povely a sem tam sme niekoho zazreli. Výber cesty sa podaril, pekné kútiky a piliere. Ibaže sa mi podarilo zablúdiť cez zasneženú platňu na ostrý pilier. Nazad sa mi moc nechcelo, no iná cesta ako cez previs nebola.

Po 3 dĺžkach sme sa napojili na pôvodný Ľavý pilier. S pocitom, že máme polovičku za sebou, sme sa tešili na západ slnka. Trvalo to ešte tak 3-4 dĺžky, kým nám došlo, že to nestíhame, keďže hrebeň bol v nedohľadne. Za to sme sa kochali doružova sfarbenými vrcholkami Vysokých Tatier. Čarovná atmosféra, aj Janko by to potvrdil, keby toľko na štandoch nedospával prebdenú noc. Pohodička. Dĺžky sa míňali, stmievalo sa. Mesiac bol vysoko a takmer v splne, lezenie v mesačnom svite má neprekonateľné čaro. Súčasne sme mohli liezť až posledných 150 m. Predtým sme dali pekných 10 vyrovnaných dĺžok lezenia. Neboli sme jediní, ktorí doliezali takto v tme, dolu pod nami na Baníkovom pilieri ešte behali čelovky. Konečne sme hore. Je cca 17:30, nastupovali sme asi o pol 2, Maroš by z nás radosť nemal, ale stoji to za to. Ten klid, ten mír. A Janko je predsa špecialista na nočné lezenie.

Zostup je už pohodička, tešíme sa na večeru, pivko a spoločnosť. Na naše počudovanie je na chate relatívne málo ľudí, asi kvôli predpovedi počasia. Rasťa sme sa snažili naučiť nové pravidlá „Človeče nezlob se“, ale nevedel sa s nimi stotožniť, sťažoval sa aj u chatára, no nepochodil. Tak ho to rozhodilo, že pri prezentácii domáceho dobrodruha o cestovaní na koniec Ruska a o brodení divokých riek na terénom aute vykrikoval, že jeho Ema by to dala v pohode. Tiež prekukol, že to celé natáčali v Maduniciach pri Váhu.

Večer veselo, ráno veterno. Pre fotku vychádzajúceho slnka mi aj prsty omrzli. Väčšina lezcov to zabalila, my si však chceme ešte vyliezť Modrý ľad, ktorý je vraj nezvyčajne dobre vytečený. Na hrebeni nás takmer odfúkne a pri zostupe pod ľad sa Ďumbier úplne zahalí do hmly. Po chvíľke blúdenia sa nám ukáže krásne vytečený Modrý ľad.

Má dve dĺžky, jednu ľadovú a jednu ľadovo-snehovo-mixovú. Dnes za odmenu ťahá Rasťo. Má iba 4 skrutky do ľadu, ale ako správny Makač použije na 40 m iba 2 :).

Po dvoch dĺžkach treba vyšliapať naspäť na hrebeň, zísť na chatu, rozlúčiť sa a pokračovať nižšie do sveta žabo-myších vojen a ostatných problémov.

m.

Pridaj komentár

Emailová adresa nebude zobrazená. Povinné údaje sú označené *

*


Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

dsc04140 pc130132 35_a_dalsia_burka 020 p1130143 dsc0928 OLYMPUS DIGITAL CAMERA 0007

Stanovy oddielu

Archív