Všetko najlepšie…prajú Ta3

Pohľad na Skalnaté pleso a zároveň na cenník TLD nás presvedčí že radšej ušetríme svoje sily a dáme za lanovku nejakých 6 „korún“.
Počasie je až gíčové, presne podľa predpovede…

Keďže sme ušetrili čas lanovkou tak ideme ešte kuknúť Laca na Skalnatú chatu, lenže nebol zrovna v najlepšej nálade, bodaj by nemal, takto na ráno… Máme pred ním rešpekt tak sme radšej vyrazili.
V stene už boli traja, a jedna dvojka už hodinu nastupovala cez snehové pole, našťastie ani jedny nešli do nášho Obrovského kúta.
Los o ťahanie prvej dĺžky vyšiel na Jana a tak sme začali ukrajovať prvé metre. Prvá čať, pod rampou, nás milo prekvapila a vychutnávali sme si pekné lezenie, sem tam sme sa aj zapotili, hlavne ten na druhom konci s ťažkým batohom

.
Na Rampe stretáme dvojicu Poliakov, a nás čaká konečne náš kút..vyzerá majestáne. Prvá ťažšia dĺžka jetrochu do previšteka, ale po velkých pekných chytoch a potom blbý traverz do samotného kúta, trochu lutujem Jana z tým batohom, no ja si to vynahradím v ďalšej dĺžke, kde povymetám kút s batúžkom. Krásna dĺžka, všetko na rozpor..bolia z toho bedrové kĺby.

Poslednej dĺžke písali A4, ale až na jedno miesto  v hladkej platni, to je v pohodičke.

Koniec kúta už len doliezť na vrchol, to však dá na kežmaráku zabrať, lezeme súčasne no aj tak máme a trvá nam to… Hore si ušúlame, zjeme a vypijeme všetko čo sa dá, dole sa nám nechce…je to hlboko, boli sme tu pred dvoma týždňami a ešte to máme dobre v pamäti. Au…
Tento večer je posledný keď ešte Janíčko patrí medzi násť-ročných, neni to dôvod k oslave?…
Ráno nastupujeme skoro, tak skoro že Maroš aj mama, by z nás mali radosť. No pod Hokejku to je aj tak daľeko a pod nástupom stojíme až okolo 11-tej, ale nič si z roho nerobíme, kedže máme dosť času a vybavený nocľah na lomničáku.


Lezeme celkom rýchlo, len keby sa tak tie mraky na Slávkovskom nezbiehali, to nám akosi nesedí s pôvodnou predpoveďou. A veru že hej, stále častejšie sa obzeráme, krčíme ramenami i obočím, no to čo sa za našimi chrbtami na nás chystá nás dobehne v 6-tej dĺžke, jednu ťažšiu dlžku pod vrcholom. Naše: Do prdele!!!  Znie okolím spolu s hromami bleskami nad našimi hlavami. Rýchlo dole!


Po borhákoch v hokejke dáme 3 zlaňáky do hmly. Keď sme v kuloári na chvíľu to prejde, aj slnko zasvieti. Nakonec sa však cítim ako v oku hurikánu, cítime v kostiach že to ešte nie je koniec. Dobalíme si veci keď to príde, lejak, krúpy, hromy , blesky, behom minuty  sa zo steny valia vodopády (najväčší cez hokejku) a v kuloári sa vytvorí niekoľko potokov. Najväčší z nich nám zaterasí cestu.
Nezostáva nám nič iné než zostať tu stáť uprostred Teryho kuloáru, vystavený napospas prírode.
Toto sa opakuje niekoľko krát. Keď si dá dášť prestávky vždy zostúpime o kúsok nižšie, sme mokrý…do nitky, rukávmi mi voda vteká a z topánok ako keby vyvierala. Najsilnejšií lejak prišiel tesne predtým ako sme stihli uniknúť z kuloáru, uveznilo nás to tu.


Museli sme sa krčiť pred padajúcimi krúpami, fakt to bolelo a nechcelo to prestať. v koryte potoka to začalo hučať ako keď štartuje prúdové lietadlo, voda z hnedla a lietali v nej kamene velkosti autochladničiek. Boli sme v prdeli, takí malí takí bezvýznamní…
Pekný darček k 20-tke…
Nakoniec to však prestalo a my sme sa ešte dlho trmácali trávnatými policami do filmárskeho žlabu a na Zamku, kde sme mali naozaj
viac dôvodov na oslavu, škoda že chata bola plná Maďarov a rodiniek z deťmi. No aj tak personál zo zamky pozdravuje celú HK Skobu.

Ďakujeme za podporu

Horolezecký sprievodca

Náhodné galérie

obrazok_034 dsc00003 p1100513 p8161518 SONY DSC Kalamarka 2___28 20230708_131215_resized_20230713_022926260 020

Archív